Vydaté ženy mužov nepoznajú lebo majú len jedného. 

Nemajú predstavu, čo by si muži voči nim dovolili, keby boli slobodné alebo rozvedené. Vedia len to, čo by si k nim dovolili len ako k vydatým.

No teraz som si spomenula na jedného ženatého, čo si voči mne dovolil aj ako voči vydatej. A to bol manžel mojej takej priateľky, že k nám chodili na všetky oslavy a ja som piekla aj tri torty. Prišiel takto raz sám a povedal mi: „To si mala pravdu, že ja by som svojej žene neverný nebol, jedine s tebou by som jej bol neverný.“ Tiež by zaňho bola dala ruku do ohňa. Boli veľmi dlho spolu a dnes sú rozvedení. A keď bol rozvedený, ponúkol sa mi znova. Stretol ma na autobusovej zastávke, tak na zastávke. To je rýchlosť, čo?

https://www.youtube.com/shorts/2GOweVEDw0Y

Ale spomínam si na jeden zážitok s jeho ženou, mojou veľmi dobrou priateľkou v tom čase. Ten stojí za napísanie, čo zaujímavého sa nám stalo.

Môj muž, keď sme sa rozvádzali, ukradol mi niečo ako môj denník, moje písačky ako si píšem aj tento blog. Mala som tam úvahy o živote, čo sa mi páči, nepáči a on to chcel pri rozvode použiť proti mne, asi aby nás nerozviedli lebo na vine som ja alebo že ma prevychová keďže on sa rozviesť nechcel. Všetky moje písačky si uložil do obrovského karisbloku, kde ich mal uložené pekne v obaloch ako ja písomky, moje portfólio do práce. On mal také portfólio na mňa. A v ňom mal popodčiarkované, čo chce proti mne na rozvodovom súde použiť. Napríklad mal podčiarknutú vetu, kde som napísala že „pôjdem hlavou proti múru“. Tá veta mala byť dôkazom, že sama som si potom rozbila hlavu o rám dvier, keď mi ju museli zašívať. Veď sama som chcela ísť hlavou proti múru. No pracoval štýlom ako Denník N! Preto mi ho tak pripomínajú!

A keďže chcel proti mne poštvať aj túto moju priateľku, ktorá tiež nevedela kde som zmizla, keď som bola takto na úteku, tak jej dal čítať tie moje písačky a celý ten karisblok jej na pár dní nechal. Dúfal, že ma potom odsúdi ako iní, ktorým ma poohováral ako Denník N dezolátov.

Keď som sa to dozvedela, povedala mi to ona, bola som na ňu nahnevaná, že hoci vedela, že mi to ukradol, tak to čítala, moje súkromné písačky ako môj denník. Ale ona ma vzápätí prekvapila tým, že počkaj, nehnevaj sa na mňa, ja som nikdy netušila alebo nevedela, že si taká zaujímavá alebo neviem ako to presne povedala, ale to, že sa jej to páčilo a o to viac sa chce so mnou priateliť.

Mám dojem, len nepotvrdený dojem že ovplyvnilo ju to lebo onedlho sa rozviedla aj ona. Možno preto sa jej to páčilo, že mala veľa podobného v sebe vo svojich myšlienkach o svete a vzťahoch naokolo. 

Ale v tých písačkách nebolo nič o jej manželovi. To sa nikdy nedozvedela.

No presne takto som sa aj ja stala „dezolátom“. Novinári chceli odsúdiť alternatívne stránky a preto nás na ne upozornili. Dovtedy som ich nepoznala. Ale to som darmo v článkoch tvrdila, oni tvrdili, že ma takto spracovali tie stránky, ktoré som nepoznala. Každý, kto premýšľa a pýta sa, je pre nich len „dezolát“ a myslenie v ňom spustila len Moskva a Kremeľ.

Oni veľmi dobre vedia, prečo svojich čitateľov odstrašili od týchto diskusií a stránok, ešte by ich čitatelia začali myslieť a nielen sa báť samostatného myslenia.

Ešte som nečítala knihu o Timrave od Banáša „Tichá rebelka“.

Nevedela som, že sa nemohla objaviť na vlastnej dedine, lebo ju ľudia nenávideli za to ako o nich písala. Však to nebolo až také strašné.

Ale Timrava je nás Dostojevský. 

Každý rok na Štedrý večer som si prečítala, keď som bola doma a neoslavovala inde, jednu jej poviedku ako vianočné čítanie z našej slovenskej biblie.

Možno aj kvôli Timrave považujem za najlepšiu diskusiu na alternatíve tú predvianočnú s Banášom (má ich k Timrave dve), kde hovorí nielen o Timrave ale hlavne o našich predajných ľuďoch a predajných novinároch, ktorí by v čase socializmu presne takto slúžili totalite ako aj teraz a nielen slúžia, ale ju dokonca budujú!

Jozef Banáš otvorene: „Hlučná menšina nám chce diktovať, kto bude smieť hovoriť“

.

„Ťapákovci“, to sú naši voliči progresívcov. Lebo dnes nemusia ísť do poľa, ale začať myslieť a búriť sa a to by pre nich bolo zbytočné, keď pohodlnejšie je nerozmýšľať a nebúriť sa voči cenzúre a totalite.

Znovu majú pre pohodlnosť vetu: „Inak sa nedalo.“

.