Vzbura slobodných novinárov – Vybudovali z nuly úspešný mediálny projekt, ktorý nevznikal ani zo zahraničných zdrojov, ani na objednávku progresívneho mainstreamu!
„Vznikol ako domáci, národný projekt, ktorý ponúkal národno-konzervatívnu žurnalistiku a iný ako „atlantický“ či „progresivistický“ pohľad na svet. Slovom, Štandard sa pokúšal uvažovať suverénne, v slovenskom záujme.“
„Nikto nám nezasahoval do obsahu, nikto nás nepoúčal, ako máme myslieť.“
„Dôležité je, či má novinár čo povedať (alebo len poslušne „zdieľa“ názory iných).“
Nie každý vie, čo sa odohralo v alternatívnych novinách Štandard. Z ničoho nič rozviazali pracovnú zmluvu so šéfredaktorom Daniškom a spolu s ním na protest odchádzajú všetci novinári, ktorí tvorili tieto alternatívne noviny v ktorých sa mohli čitatelia dočítať pravdu o realite v politike a nielen nám cenzúrované správy.
Keď sa tak stalo, čitatelia sa búrili, že tiež odchádzajú za slobodnými novinármi a hromadne rušili predplatné. Hoci tam býva do 100 komentárov pod jedným článkom, pod týmto bolo vyše 1500 komentárov, kde čitatelia redakcii za to „nadávajú“.
Tiež si myslím, že niekto chce ukradnúť alternatívnym novinám ich čitateľov a začať tam loviť svojich voličov, možno KDH v prospech progresívnej koalície.
Aj ja som rovno ten deň ako iní zrušila predplatné.
Dag Daniš na FB:
„Milí priatelia, potom, čo Denník Štandard a nový zahraničný spolumajiteľ ukončil spoluprácu so šéfredaktorom – a zakladateľom – Jarom Daniškom, ukončujem ja spoluprácu so Štandardom. Dnes som doručil vydavateľovi písomné formality (výpoveď).
Ak dobre rátam, odchádza nás sedem, okrem Jara a mňa Vlado Palko, Peter Števkov, Danka Vitálošová, Mišo Čop, Ivan Lučanič (plus celý rad externých autorov). Sú to skvelí ľudia, vážim si ich a mám ich rád. Napríklad aj preto, že si nikdy nemodelovali názory podľa „autorít“, módy či novinárskej väčšiny. Uvažovali samostatne a slobodne, aj s rizikom, že za to dostanú palicou po krížoch.
.
Dnes je táto schopnosť pomerne vzácna. Vyžaduje istú dávku sily, odolnosti, odvahy. A vyžaduje si aj tvrdú hlavu, čo sa často považuje za konfliktnosť, ale nie je to tak.
Chcem sa poďaovať za roky výbornej spolupráce všetkým kolegom zo Štandardu. Držím im palce, nech sa im darí.
Špeciálne sa chcem poďakovať dvom mužom, Petrovi Núñezovi a Jarovi Daniškovi. Podarila sa im veľká vec. Vybudovali z nuly úspešný mediálny projekt, ktorý nevznikal ani zo zahraničných zdrojov, ani na objednávku progresívneho mainstreamu. Vznikol ako domáci, národný projekt, ktorý ponúkal národno-konzervatívnu žurnalistiku a iný ako „atlantický“ či „progresivistický“ pohľad na svet. Slovom, Štandard sa pokúšal uvažovať suverénne, v slovenskom záujme.
.
Zrejme aj preto bol časom vydavateľský úsek čoraz viac prelezený „agentmi“ rôzneho druhu. A nie, neboli to ruskí agenti (ako vás presviedčali insitní analytici z facebookov). Vetry, zaprdené vetry prišli skôr z opačnej strany. Možno preto, aby dostali pod kontrolu národný projekt, ktorý vybočoval z programu, resp. z predpísanej mediálnej línie. A ktorý by mohol byť prlíliš samostatný a suverénny, čo sa dnes, v ére hybridnej vojny, považuje za hrozbu. Bezpečnostnú hrozbu. O tom ale viac niekedy nabudúce.
Neskrývam, že mi je ľúto, ako to dopadlo. Štandard som považoval za najlepší mediálny projekt, v akom som pracoval.Nikto nám nezasahoval do obsahu, nikto nás nepoúčal, ako máme myslieť. A ak to niekto skúšal „zboku“, neuspel. Narazil na tvrdé hlavy. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo nás domáci poskokovia Georgea Sorosa (nazvime ich svedkovia Sorosovi) zaradili na zoznam konšpirátorov, zradcov, hrozieb… Nech. Pre mňa to bola pocta. A naopak, ak by ma nejaké slaboduché progresívne kvasinky chválili, hanbil by som sa chodiť po ulici.
.
Ďalej sa chcem poďakovať aj čitateľom, ktorí nás podporovali. Pracovali sme pre nich a verím, že v ich záujme. Cítil som, že nás majú radi, čo nám dobíjalo energiu. Iste, sú aj takí, ktorí nás nenávidia. Väčšinou sú to tí, ktorí nás nečítali a nepoznali – a prekážalo im, že nazapadáme do mediálnej spartakiády. Rušilo ich to. Ale to je normálne.
Možno si niektorí kladú otázku, čo bude ďalej. „Co dál“…
„Co dál“ je povestná scéna z môjho obľúbeného filmu Pulp Fiction. Vidím to tak, že onedlho bude voľná Zedova motorka. Alebo iný vehikel.
Ale to ma nebude až tak zaujímať. Dôležité je, či má novinár čo povedať (alebo len poslušne „zdieľa“ názory iných). Ak má čo povedať, mal by hovoriť. Nahlas, otvorene, verejne. Všetko ostatné, či už nový spoločný projekt, alebo vlastný, závisí len od toho.
To sú novinári, čo si zaslúžia obdiv za to, že zostali písať slobodne a nenechali si vnútiť písať len propagandu, ktorá nám je vnucovaná.
.
.
To sú novinári, čo odmietli byť servilnými sluhami pri zavádzaní novej totality, ktorá sa len hrá na liberalizmus!
.
.
Hoci sú to konzervatívci, týmto majú v sebe viac liberalizmu aj než bežní liberáli, ktorí by to nedokázali, aby za to zaplatili stratou práce!
.
.
Tými bežnými liberálmi nemyslím progresívcov, lebo tí robia opak liberalizmu a servilne pracujú na novej totalite pod nálepkou „liberalizmus“. Tí tu roky demontujú aj liberalizmus aj demokraciu za kariéru alebo prežitie medzi vlastnými vydieračmi.
.
.
Najskôr toto sú ľudia, čo by sa ozvali aj v socializme a nezľakli sa ani straty práce a kariéry!
Ako liberál si ich liberalizmus nesmierne cením!
.
.
.
Ja by som možno na ich mieste bola zbabelá ako Zdena Studenková, lebo viem, aké je to strašné, keď sa vaši priatelia pod mediálnym vydieraním menia na totaliťákov, ktorí všetkých len odsudzujú a rozbíjajú im aj rodiny!
.
.
Neodsudzujem nikoho, kto sa nechal vydierať, lebo človek je sociálny tvor a ťažko nesie šikanu vo svojom prostredí, nieto ešte rozbitie vlastnej rodiny!
.
.
.
Zdenu Studenkovú si ako herečku vážim a prajem jej nerušené dožitie, nemusela by to psychicky zvládnuť, keby sa v tak zvlčenom prostredí v akom sú dnes umelci, búrila hoci prijatím ocenenia. Len preto umelci kolaborujú ako v socializme s novým totalitným režimom za federalizáciu EÚ a vojnové propagandy. Umelcov preto nemôžeme brať vážne, chcú len prežiť ako v socializme.
.
.
.
.
Nie každý má silu ako títo novinári!
.
.
No keby boli na svete len takí, neodohrá sa mnoho vojen, ktorým novinári robia len servilných sluhov s najväčším počtom ich obetí!
.
.
.
.
Nedostávajú novinárske ceny za servilnosť a poslušnosť, ale ľudia ich nečítajú s odporom ako tých servilných!
To je pre nich tá najväčšia cena, ktorú im môžu progresívni novinári závidieť!
Tí sa boja chodiť po ulici po tom, čo uvideli ich prácu na propagandách a vojnovom štváčstve!
Musím povedať, že od toho je morálnejšie robiť aj umývača mŕtvol alebo na bitúnku alebo v pornopriemysle, než robiť takých novinárov!
Novinári musia mať obzvlášť ťažkú karmu, keď je to rozhodnutie, či hodíš do pece tisíce nevinných obetí alebo kariéru novinára!
„Májový atentát na slovenského predsedu vlády dal Spirit do súvislosti s novinármi, ktorí podľa neho „sejú zrnká agresie“. „Média predžúvajú názory, to neni moc fér. Hecovať ľudí proti sebe, to fakt neni košer,“ kritizuje novinársku obec raper.
K vašej prvej propagande a vašej „vyššej morálke“ v nej:
Angažovaná žurnalistika – už hymna predajných novinárov:
Voľakedy ľudia potajme počúvali Kryla, dnes slobodných novinárov!
Najviac mi v živote ublížili progresívni novinári a Šimečkova rodina Za najhoršie zlo, čo som v živote zažila považujem nálepkovanie od progresívnych novinárov, že sme nacisti, keď nevolíme Progresívne Slovensko. A za to najviac môžu dvorní novinári Progresívneho Slovenska a najviac starý Šimečka a Buzalka. Dennodenne štvali svojich [...]
Nasrala ma umelá inteligencia Umelá inteligencia teraz dáva dohromady ľudí, robí im nejakú zoznamku, že na niekoho, na koho myslíte, tiež na vás myslí! A na pokračovanie hovoria ľuďom, čo by im povedal niekto, kto sa ich bojí! Teda ženám rozpráva umelá inteligencia vyznania lásky miesto mužov, lebo tí sa vraj boja. Musím sa smiať. A to nebeží na [...]
Môj starší syn sa narodil pár dní pred tým, než som mala 21 rokov. Manžel mi ho kreslil do listov z vojny, ako bude vyzerať keď bude mať tri mesiace a ako bude vyzerať, keď bude mať dvanásť rokov. Niekde to mám odložené doteraz. Obidvaja sme si priali syna a ja som si ho predstavovala ako už dospelého ako študenta, ktorý chodí v dlhom čiernom kabáte s knihami pod [...]
Odpovedajú biskup František Trstenský, ombudsman Róbert Dobrovodský, ekonómka Brigita Schmögnerová, arabista Attila Kovács, profesor medzinárodných vzťahov Jaroslav Ušiak, environmentálny sociológ Tomáš Chabada a bývalý politik Boris Zala.
Celá debata | RSS tejto debaty