Viac o knihe

dystopický román 2084

„opisuje migračné vlny bielych Nemcov a Francúzov zo západnej Európy, a tú medzičasom ovládol Islamský štát.

V rozhovore pre Štandard opisuje, ako Nemecko trpelo nedostatkom triezvej diskusie ohľadom nelegálnych migračných vĺn. „Všetky médiá v Nemecku sa počas migačnej krízy postavili za vládu, čo sa v Nemecku naposledy udialo počas Tretej ríše. Bol to bizarný surreálny stav, ktorý by sa v demokratickej spoločnosti nemal udiať,“ opisuje dôvody, keď klesla dôvera spoločnosti v médiá hlavného prúdu a následný stav spôsobil vznik takzvanej alternatívnej scény. „Ani jedna strana nepoľavuje, keďže obe sa cítia v pozícii obete, čo je hlavný príznak konšpiratívnej spoločnosti. To je veľmi nebezpečné, robili to nacisti, komunisti a dnes to robia islamisti.“

Ak sa zabráni akejkoľvek triezvej diskusii alebo rozvoju kritického myslenia, tak spoločnosť smeruje do totalitárnych vôd. „Veľká väčšina voličov AfD nie sú žiadni extrémisti, ale sklamaní voliči CDU a SPD, tvrdí v rozhovore. „Angela Merkelová bola, podobne ako Robert Fico, svojho času politický oportunista. Nevynechala žiaden prostriedok, aby si udržala moc.“ Jej politika v Nemecku zanechala podľa neho katastrofálne dedičstvo.

V roku 2019 ste aj na základe svojich skúseností zo života v Nemecku napísali román 2084 o tom, ako bude vyzerať Európa o niekoľko desaťročí, keď budú k nám do strednej Európy prúdiť migranti zo západnej Európy, ktorú, naopak, ovládnu islamizačné vlny. Keď človek žije v Nemecku, vznikajú v ňom takéto obavy?

Myšlienka tohto románu je u mňa omnoho staršia. Vznikla už začiatkom tisícročia, začal som nad ňou uvažovať po útoku na Dvojičky a neskôr po vražde holandského režiséra Thea van Gogha, ktorý si dovolil kritizovať extrémistický islam a podradnú rolu žien v tomto náboženstve. Bol zavraždený náboženským fanatikom za bieleho dňa na otvorenej ulici.

Táto vražda otriasla demokratickou Európou i mnou a nastolila otázku, do akej miery je možná tolerancia netolerantných. Námet vo mne kvasil dlhodobo. Zbieral som si k tomu literatúru, odkladal som si rôzne články, čítal plno kníh. Keď som sa z Nemecka vrátil na Slovensko, hybným momentom bola pre mňa migračná kríza, ktorú Nemecko jednoznačne nezvládlo. Nemci nechali otvorené hranice a Angela Merkelová sa tomu bezradne prizerala.

Ako vravíte, už pri vražde van Gogha Európa vedela, že je tu vážny problém, no napriek tomu migračnú krízu neriešila seriózne. Prečo to tak bolo podľa vás, ako v tom čase nemeckého občana?

Neriešil sa radikálny islam. V tom období sme tu ešte nemali problém nekontrolovanej nelegálnej migrácie, ako ju tu vidíme posledných desať rokov. Európa bola v tomto smere relatívne stabilná. Ak odhliadneme od okrajových elementov, ako boli rodinné libanonské klany v Berlíne, v Nemecku boli moslimovia celkom dobre integrovaní. Charakteristická pre nich bola turecká menšina, ktorá väčšinou skvelo zapadla.

V roku 2015 však do krajiny dorazili státisíce mladých mužov. Nešlo o ženy s deťmi, ktoré by potrebovali pomoc a ochranu, ako je to v prípade ukrajinských utečencov. Nezriedkavo išlo aj o vyvrheľov vo vlastnej krajine. Mnohí patrili ku kriminálnikom utekajúcim doma pred justíciou, k náboženským extrémistom, prípadne k povaľačom, ktorým šlo o sociálne výhody. Ak sa veľké množstvo takýchto ľudí dostane do demokratickej spoločnosti, tá zrazu netuší, ako má správne reagovať.

Ako je možné, že mediálne sa migranti predstavovali ako rodiny s deťmi, bezbranní utečenci, ktorí utekajú pred vojnovým nebezpečenstvom a prenasledovaním, keď bežní Nemci videli, že to tak nie je? Nemecký Spiegel pred pár rokmi písal o vytriezvení mladej nemeckej policajtky, ktorá išla s nadšením pomáhať migrantom na hranice so Srbskom, lebo podľa správ médii očakávala, že tak bude pomáhať biednym utečeneckým rodinám. Bola však šokovaná, keď videla, že ide o hordy mladých mužov.

Nemecké médiá z tohto vytriezveli počas neslávne známej silvestrovskej noci v Kolíne v roku 2015, keď došlo k masovým sexuálnym útokom na ženy. Vtedy túto tému začali médiá aspoň čiastočne vnímať kritickejšie. Rôzne inštitúcie venujúce sa analýze médií vtedy kritizovali ich postoj.

Všetky významné médiá, najmä verejnoprávne, sa v priebehu migačnej krízy postavili na stranu vlády, čosi podobné sa v Nemecku naposledy dialo počas Tretej ríše. V demokratickej spoločnosti by k niečomu podobnému nemalo dochádzať. Médiá sú od toho, aby vládu kontrolovali, dozerali a kritizovali, odhaľovali jej zlyhania, kauzy a nútili ju k lepším riešeniam. A nie, aby sa jej jednostranne zastávali.

Prečo sa s vládou stotožnil aj kultúrny establišment a „občianska spoločnosť“?

Myslím, že sa presadil úprimný názor, že sa ide pomáhať niekomu, kto pomoc potrebuje. V Sýrii a Iraku zúrila vojna, Islamský štát masakroval civilistov, Rusi bombardovali sýrske mestá. Kdesi v človeku – aspoň u nás na Západe – je niečo, čo prirodzene chce pomáhať. To je, samozrejme, správne. Ale tí, ktorí pomoc reálne potrebovali a naozaj utekali pred vojnou, končili najmä v Turecku či v blízkych bezpečných krajinách. Keď si zachraňujete holý život a beriete so sebou aj rodinu, neutekáte krížom cez polovicu sveta, ale do najbližšieho možného bezpečného „prístavu“. Najmä ženy s deťmi takéto cesty zvládajú dosť ťažko.

Od vydania vašej knihy v roku 2018 situácia ešte viac akcelerovala. Ako sa odvtedy zmenil pohľad Nemcov?

V Nemecku sa spoločnosť polarizovala. Asi ako všade na Západe. Médiá svojho času zlyhali pri objektívnom adresovaní tém, ututlávali situáciu, zľahčovali jej vážnosť. Adekvátne tomu výrazne klesla dôvera v etablované médiá. Začala sa utvárať alternatívna scéna, ktorej ambíciou bola sprvu istá objektivizačná korekcia a snaha písať o tom, o čom mainstream nepíše, no mnohé takéto médiá napokon skĺzli do konšpiračnej scény, ktorej podhubie existovalo síce už predtým, no týmto nabralo na legitimite.

Naznačujete, že jeden extrém stvoril druhý extrém, a pravda sa prepadla niekde v priepasti medzi nimi?

Extrémy sa vždy vytvárajú navzájom. Neviem však, či bolo vajce skôr ako sliepka. Problém nie je v tom, ktorý extrém tu bol skôr. Ale to, že keď vznikne jeden extrém, spoločnosť sa následne radikalizuje na oboch stranách. Ani jedna strana nepoľavuje, keďže obe sa štylizujú do roly obete, čo je hlavný príznak konšpiratívnej spoločnosti. To je veľmi nebezpečné, robili to nacisti, komunisti a dnes to robia napríklad islamisti. Tvária sa ako obeť. Máme tu samé obete, ktoré sú v skutočnosti páchateľmi. Výsledkom je, že objektivita sa, ako vravíte, kamsi prepadáva a tým trpí občianska spoločnosť.

Nakoľko je tá kniha dystopickou fikciou a nakoľko ide o váš prorocký politický komentár? 

Nejde o žiadne proroctvo, skôr som sa zahrával s určitou mierou pravdepodobnosti. Na základe dlhodobého sledovania vývoja na Západe a mne známych skutočností som si nakreslil „worst case scenario“. Bola za tým aj ambícia vytvoriť antiutopický postapokalyptický román, čiže je tam aj autorská hyperbola, aby bol dej i príbeh pre čitateľa atraktívny. Miestami som sa sám zhrozil z toho, čo píšem. Išlo o scenáre, ktoré nikdy nechcem zažiť a nechcem, aby ich zažili moji potomkovia.

V knihe naznačujete, že ak západnú Európu ovládne islam, my v strednej Európe sa im síce ubránime, ale vládnuť nám budú rôzni autoritatívni politici. Koho zo súčasnej politickej zbierky by ste odhadli, že to môže byť?

Radikálne totalitárne režimy často vznikali akoby z ničoho, prichádzali plazivo, pod rúškom dobrých úmyslov. Nacistická NSDAP bola dlhodobo strana politických frašiek a stroskotancov, kým neprišiel rok 1932 a raketovo vystrelila nahor.

Ale až akceptácia zo strany etablovaných demokratických subjektov jej otvorila cestu k totálnej moci. Extrémistom vždy najlepšie poslúži kríza, lebo sa tvária, že jediní majú liek na jej riešenie a vsugerujú spásu.

Téza vašej knihy je tiež vlastne silno politická a polarizujúca. Nestáva sa vám, že na vaše stretnutia s čitateľmi chodia skôr priaznivci Harabina a podobne?

Práve naopak. Paradoxne, najväčšiu kritiku som schytal z konšpiračnej strany, ktorá ma považuje za progresívneho slniečkara. Ľudia, ktorí si knihu prečítali, majú podobné nastavenie ako ja. Sú stredoví, nechcú byť politicky vťahovaní na jednu alebo druhú stranu a uvedomujú si stav a polarizáciu spoločnosti a podobne ako mne im to lezie hore krkom.

To boli pôvodní gastarbeiteri, ale po nich prišla riziková „tretia generácia“…

Áno, po nich prišla druhá a tretia generácia, ktorá sa už narodila na Západe, začala hľadať svoju identitu a cítila sa nevítaná, vykorenená. Identitu často hľadala v radikálnom islame. K tomu sa pridal neustály nový prúd migrantov, medzi ktorým už boli ľudia, s ktorými sa nedalo tak ľahko pracovať. Aj medzi nimi a moslimami, ktorí sa už narodili v Európe, dochádza k bojom a konkurencii. Ani o tom sa veľmi nehovorí, ako sa tvoria gangy, ktoré medzi sebou súperia a vybavujú si účty. Až kým sa niekde nestrieľa a nehoria autá.

Bývalý šéf nemeckej tajnej služby Hans-Georg Massen tvrdí, že ak by Nemecko chcelo zabrániť masovej migrácii, dokázalo by to urobiť ľahko. Podobne ako Dáni, ktorí prijali opatrenia, po ktorých migranti do tejto krajiny chodiť nechcú. Prečo Nemci stále nedokážu urobiť reálne kroky na zastavenie migrácie?

V tom má Massen pravdu. To, že na Slovensku ekonomickí migranti nezostávajú, nie je zapríčinené akýmsi naším šovinizmom, o ktorom oni, mimochodom, nič nevedia, ale tým, že nie sme atraktívni. Slovensko nie je bohatou krajinou, ktorá ponúka štedré sociálne benefity, aké, mimochodom, Dánsko zrušilo.

Respektíve dali im poukážky na nákup potravín, liekov a drogérie, nie však peniaze…

Tento krok Dáni aj spropagovali, a tak sa z Dánska stala neatraktívna krajina. Sociálne siete arabských i afrických krajín majú silné konšpiratívne podhubie, v ktorom sa šíria správy o rozprávkovom Západe. Takto sa kedysi šírili správy o Nemecku, kde údajne každý dostane od Angely Merkelovej byt, auto a bohatú rentu. Ľudia masovo odchádzali zo svojich domovov a zaradili sa do prúdu migrantov. Aj preto treba v týchto krajinách informovať o tom, čo ich na Západe reálne čaká.

Medzitým z Nemecka prichádzajú šokujúce správy, ktoré sú ako z čierneho dystopického filmu. Vo väčších nemeckých mestách, kde majú na školách deti moslimských radikálne uvažujúcich ľudí často prevahu, deti s kresťanských rodín konvertujú na islam, pretože čelia šikanovaniu a necítia sa súčasťou kolektívu…

Nemci z takýchto štvrtí potom v drvivej väčšine odchádzajú preč, alebo deti vyberú zo školy. Odchádzajú do miest, kde nie je vysoká koncentrácia migrantov. Myslím, že by som konal rovnako. V takejto škole by som deti určite nenechal. Týmto spôsobom sa však iba utvrdzujú paralelné spoločnosti, ktoré sú odrazom zlyhanej integrácie. Tieto spoločnosti sú potom dokonalou živnou pôdou pre extrémizmus a koncentráciu ideológie, tajné zhromažďovanie zbraní a kujú sa tu rôzne plány na teroristické akcie.

Koncom minulého roka podobné plány nemecké tajné služby aj odhalili.

Vašu knihu krstil Martin Poliačik, v tom čase poslanec za SaS. Mnohým napadne – prečo nie Richard Sulík?

Išlo skôr o osobný vzťah s Martinom Poliačikom, považujem ho za triezveho človeka, ktorý svojho času viedol aj Akadémiu kritického myslenia.

Nechýba vám však starý Sulík, alebo aspoň stará SaS?

Chýba mi SaS spred desiatich rokov, predtým, ako sa rozpadla. Vtedy predstavovala pluralitu viacerých názorov. Terajšia SaS mi pripadá oklieštená a aj po odchode Richarda Sulíka z postu predsedu podľa mňa prestáva byť stranou, ktorá by na Slovensku mohla mať nejaký výrazný vplyv.

Ako sa žije vám, ktorý sa pohybujete skôr v tom liberálnejšom prostredí, s takýmito názormi na migráciu?

Boli to však liberálne médiá, ktoré začali používať nálepku islamofób na každého, kto uvažoval nad nelegálnou migráciou rozumne…

V každej krajine sa sa migračná kríza 2015 vnímala inak, v Európe som si všimol širokú pluralitu názorov. Ak odhliadneme od vtedajšej jednohlasnosti nemeckých médií, u nás na Slovensku mi ten pohľad prišiel triezvejší.

Ale na Slovensku sa väčšinovo ujal v médiách postoj, že migrant je spoločenský poklad, za ktorý by sme mali byť vďační.

Je to možné, ale šlo skôr o pohľad politického komentariátu, nie skreslenie spravodajstva. O kríze ako takej sa u nás informovalo. Politickí komentátori sú bežne subjektívni a prezentujú vlastné politické postoje.

===

Jeden zo spôsobov, akým progresívna ľavica reaguje na nárast „populizmu“, kam sa donedávna radili aj kritické názory na migráciu, je legislatívne posilňovanie trestania takzvaného hatespeechu, nenávistného prejavu. Nebojíte sa, že za svoje názory môžete byť niekde raz aj trestnoprávne stíhaný?

Nemyslím si, že by som mal voči niekomu nenávistný prejav, či už voči nejakej menšine alebo skupine ľudí. Dokonca vo svojej knihe obhajujem islam ako náboženstvo, ktoré je reformovateľné, pervertované akurát zo strany radikálov, a ktoré dokáže byť tolerantné – ako napríklad ukazuje Abbásidský kalifát.

===

Ten navrhovaný zákon nie je o nenávisti, on je definovaný veľmi vágne a môže byť rizikom pre každého, kto má politicky „nesprávny“ alebo kritický názor v migrácii, homomanželstvách alebo transgenderizme.

S homonanželstvami som nikdy problém nemal, žiaden nemám a nepovažujem ich za kontroverznú tému. Homofóbia je pre mňa rovnako zvrátená ako antisemitizmus. Na druhej strane sú pre mňa fabulácie o viac ako dvoch pohlaviach na inteligenčnej úrovni konšpirácií o plochej Zemi. To však neznamená, že by sa o kontroverzných témach nemohlo civilizovane hovoriť. Ak sa dá ľudí prehovoriť, tak vecnými argumentmi, nie však urážkami a z pozície nadradenosti.

Ak sa zabráni akejkoľvek triezvej diskusii alebo rozvoju kritického myslenia, tak spoločnosť smeruje do totalitárnych vôd. V spoločnosti sa musí umožniť slušná diskusia pri každej téme, akokoľvek je nepohodlná. Tu ide totiž skôr o nepohodlie, ktoré isté témy môžu vyvolať, ide o individuálny zápas s kognitívnou disonanciou. Až umlčanie kritickej diskusie obvykle prináša ozajstný hatespeech. Vtedy sa dostávajú k slovu extrémisti, ktorí sa umlčiavania neboja. Nepatria medzi tých, ktorí sa po útoku stiahnu. Práve naopak. Oni túžia po konflikte, ťažia z polarizácie a radikalizácie.

V Nemecku to občas pôsobí tak, akoby sa nemecké tajné služby a Spolok na ochranu ústavy viac starali o ostrakizovanie politikov AfD, ako by riešili hrozby islamskej radikalizácie. AfD pritom čoraz viac rastie. Objavili sa tiež úvahy, že by mohla byť strana zrušená. Ako bude reagovať štvrtina Nemcov, ktorá sa utieka k strane, ktorá reflektuje ich politickú objednávku, ak by bola strana zrušená? Nevytvára to ešte väčšiu nedôveru voči štátu?

Povedzme si otvorene, väčšina voličov AfD nie sú žiadni extrémisti, ale sklamaní voliči CDU a SPD. Nemôžeme všetkých sympatizantov či voličov tejto strany hádzať do akéhosi extrémistického spektra, ktoré sa v Nemecku akoby náhle materializovalo. Je to dôsledok politického vplyvu Angely Merkelovej, ktorá posunula CDU výrazne doľava a doslova kanibalizovala SPD. Krátkodobo sa jej táto politika darila.“

(krátené)

Martin Jurík (1973)

je beletrickým autorom medzičasom desiatich kníh. Koncom minulého leta mu vyšlo tretie pokračovanie satirickej fantasy Škoricovník, v ktorej naplno paroduje neduhy spoločnosti či politiky. V súčasnosti pracuje na poslednom diele Škoricovníka i na novom komiksovom hrdinskom príbehu z čias doby bronzovej.