malinova

Dnes ráno som si stihla prečítať trefný článok Vorobelovej o hrdinstve mužov v boji proti Rusku:

Bárdy z Aktualít ako etalón vlastenectva a morálky

Bárdy z Aktualít ako etalón vlastenectva a morálky

Skvelý článok o „hrdinoch“, čo by posielali do vojny len iných ale seba nie a ešte majú tú drzosť vyčítať niekomu, že tiež nie je taký len slovný hrdina, čo by tiež „hrdinsky“ posielal do vojny iných!!!

Bárdy a nielen Bárdy sa do boja neženie, ale ženy by sa mali hnať!

Tak tento článok bude o tých len slovných hrdinoch, čo by vraj radšej nežili než kapitulovali. Ale to, pravda, majú tak rozmýšľať tiež len iní, lebo polovica voličov Progresívneho Slovenska by podľa prieskumov pred vojnou radšej ušla!

Tu je príklad ich „hrdinstva“ na dnešnom konkrétnom príklade s Mackom, ktorého chápu, že sa tak bál a len policajtov, hoci ho nijako nebili, že chudák musel si vymýšľať, kde si schovával hov.á a moč a oni by si zo strachu vymýšľali tiež.

Pozastavujem sa nad ich hrdinstvom, že vraj vo vojne sa nemáš zľaknúť obetovať život, ale keby ťa policajti vyšetrovali, tak je pochopiteľné, že aj bez fyzického násilia si budeš vymýšľať kam si schovával hov.a a moč na ženy. 

Tak policajtov bez fyzického násilia by sa báli ale už obetovať život v zákopoch a mrazoch nie?

„Neviem koho normalneho by bez fyzickeho ohrozovania donutili, aby premyslal kam by si asi mohol schovat hovna. Ani by ma nenapadlo pri tom uvazovat, ze hovna si musim schovat tak, aby som sa nezaspinila.

A to vam pisem ako clovek, co viem, co je to psychicke tyranie, co je to aj fyzicke ohrozovanie na zivote a aj opakovane, vypovede na vysetrovacke, konfrontacia. K tomuto by ma ako zenu mohli donutit len keby mi slo o zivot. Bola som v horsich pri nasilnikovi mnohokrat a nevymyslala som si. K niecomu tak absurdnemu, keby nemal v ruke noz, by ma nedonutil.“

Zaujimave, ze uz traja by boli ochotni vymyslat, kam si asi davali hovna a moč a vzivat sa do hovnomana a to aj bez fyzickeho natlaku.

A to ste tu vraj hrdinovia proti Rusku. A aj bez fyzickeho natlaku by ste boli ochotni o sebe vymyslat, kde ste asi schovali hovna!

Teraz je kde vase hrdinstvo, ze ked som to neurobil tak nebudem rozmyslat ako som to mohol urobit?

K tomuto by ma nikto nedonutil, aby som si vymyslala, ked nema v ruke noz ani flasu na tresnutie o hlavu. Mohol ma znasilnit, ale nevymyslala by som si take absurdnosti, kde som zbierala moc a hovna, ked som nezbierala.

Výpoveď Martina Macka pre médiá:

Vy ste sa počas výsluchov na polícii priznali. Prečo? 

Nenazval by som to priznaním, označil by som to ako branie na seba. Aj keď som vyšetrovateľovi dával údajné priznanie, povedal som mu, že dobre, priznávam sa, aby som mal od vás pokoj, pretože si neviem spomenúť na žiadne alibi a vy máte proti mne nejakú rekogníciu. Nemám právnika, lebo som si myslel, že ho nepotrebujem.

Bol som totálne psychicky zúfalý. Ten vyšetrovateľ ma dostal do takého bodu, až som dospel do štádia, že už sa nemám z toho ako vyviniť. Nevyznal som sa v tom, ako to chodí vo väzbe. Ani to, že keď budem trvať na svojej nevine, tak nahnevám sudcu a pôjdem sedieť na dva roky a vo väzení ma bude niekto zneužívať a budem z toho do konca života poznačený. Až takéto hrôzostrašné predstavy som mal. Ako keby som sa úplne vzdal viery či nádeje v to, že sa z toho dokážem vyviniť.

Vyšetrovateľ ma navádzal uveriť v to, že ak ma tri z piatich žien spoznajú na rekongícii, tak je to nezlomný dôkaz a nemusí mi potom pomôcť ani moje alibi. Bol som taký zúfalý a bez právnika, že som povedal: OK, beriem to na seba.

Priznali ste sa a následne sa rozhodovalo o vašej väzbe. 

Poslali ma späť do CPZ, kde som bol asi dva dni. A tam prišiel za mnou sudca, ktorý sa ma opäť opýtal, či sa doznávam ku skutkom. Už vtedy som povedal, že nie, že nedokážem klamať a že som to neurobil. Povedal som mu, že to priznanie bolo falošné. Spýtal sa, či na mňa vyvíjali nátlak. Myslel však fyzický nátlak, či ma bili, kopali a tak ďalej. Na to som povedal, že nie. No psychický nátlak tam bol pre mňa extrémny. Asi treba brať do úvahy aj to, akú má človek povahu a ako veci prežíva. Bol som v takej situácii po prvýkrát. Od toho momentu som však povedal, že som to neurobil, že už nedokážem o tom klamať.

Po priznaní ste museli vyšetrovateľom aj uviesť, ako ste tie skutky spáchali. Vy ste povedali, že ste si moč odchytávali do fľaštičky a výkaly ste si dávali do vrecka. A potom ste ich používali pri útokoch na ženy. To sa však nezhodovalo s tým, ako to poškodené popisovali. Ako ste na túto verziu došli? 

Je to absurdné. No vyšetrovateľ mi povedal, že nestačí sa priznať, že musím aj ozrejmiť tie skutky. Na mieste som si teda musel vymýšľať, čo mi prišlo najkonvenčnejšie v takejto absurdite.

Čiže ste si predstavovali, ako to ten človek asi robil? 

Presne tak. Ako to asi robil bez toho, aby sa sám zašpinil. Vyšetrovateľ sa ma následne pýtal, kam som po tých útokoch utekal, o čom som vôbec nemal ani len šajnu. Tým sa výsluch prerušil, že sa tomu budú venovať neskôr.

http://www.sudcovia.sk/sk/dokumenty/externe/3139-napriek-pochybnostiam-ho-odsudili-za-fekalne-utoky-stratil-doveru-v-ludi-spravodlivost-aj-lasku-video

Len zopakujem:

Zaujimave, ze uz traja by boli ochotni vymyslat, kam si asi davali hovna a moč a vzivat sa do hovnomana a to aj bez fyzickeho natlaku.

A to ste tu vraj hrdinovia proti Rusku! A aj bez fyzickeho natlaku by ste boli ochotni o sebe vymyslat, kde ste asi schovali hovna!

Teraz je kde vase hrdinstvo, ze ked som to neurobil, tak nebudem rozmyslat ako som to mohol urobit?

K tomuto by ma nikto nedonutil, aby som si vymyslala, ked nema v ruke noz ani flasu na tresnutie o hlavu. Mohol ma znasilnit, ale nevymyslala by som si take absurdnosti, kde som zbierala moc a hovna, ked som nezbierala.

To mi samozrejme odklikali tí „hrdinovia“ mínuskami, že nechápem strach mužov a to len z policajtov, ktorí vás ani nemlátia, ani nôž, ani zbraň na vaše zabitie nemajú v rukách!

Ale vlastne o sebe čitatelia SME vypovedali pravdivo. Zľakli by sa aj policajtov a to aj bez fyzickeho nátlaku a hneď by o sebe vymýšľali aj kde dali hov.a.

Ale máme im veriť hrdinstvo proti Rusku, keď polovica z nich by ušla a druhá sa bála Rusov aj bez fyzického nátlaku. Alebo Rusov s puškami by sa už nebáli a výlučne len policajtov v mieri?

To je ich hrdinstvo, naháňať do zákopu Vorobelovú a samozrejme vždy len iných, ale inak by sa zo strachu priznali k čomukoľvek.

Však aj ona sa môže na také hrdinstvo – posielať tam len iných, len hrať!

.