Kaliňák nemal úprimne rád Lučanského

31. decembra 2020 12:58, Prečítané 42 660x, malinova, Nezaradené

Práve som dopozerala tlačovku s Kaliňákom, kde bol spätne mesiac dozadu vraj emotívny lebo Lučanského mal rád, vážil si ho atď.

Ak som sa tu na Pravde naučila, čo je to láska k politikom, tak práve od smerákov. Tu, keď prídete, tu môžete vidieť, čo je to láska a oddanosť voličov voči politikom a predstaviteľom Smeru. Tu sú ľudia, čo by sa za Lučanského bili každý deň a každý deň robili tlačovky, ako je oňho postarané. Tu títo dôchodcovia si ho celkom adoptovali ako vlastného syna, ako keby ani rodinu, ani obhajcov nemal! Tu som videla množstvo ľudí, ktorí ho mali naozaj radi a vážili si ho, keď všetci iní mlčali.

Ja sama som im na to napísala, že nech idú stanovať pred úrad vlády, keď nemá kto, lebo keby som ja bola jeho manželka a rodina, už tam stanujem, keď si myslím, že ho mučia.

Kde bol Kaliňák celý mesiac, že až teraz sa z jeho tlačovky dozvedáme, že Lučanský nemal byť ďaleko od svojich obhajcov, že nemal povolené návštevy a telefonáty?

A zrazu som si spomenula na komentár zo SME, kde sa písalo, že keby bol vypovedal Lučanský niečo voči Smeru, tak sa od neho dištancujú a ešte sa budú oháňať ešte aj jeho zdravotným stavom, že nebol v poriadku a preto to povedal…

Prečo čakali kým najprv zomrie, aby sme sa až teraz dozvedeli, akú nezákonnosť zažíval celý mesiac, emotívne od Kaliňáka?

Doteraz to bolo len o politických procesoch, čo je len také všeobecné a nič konkrétne, aby mu pomohli, že presne toto a toto sa mu nesmie diať!

Viete si predstaviť, že by vo väzbe bol váš priateľ a vy viete, že nemôže ho navštevovať rodina a je to protizákonné a nemože ani volať rodine a je to protizákonné a prečo je v Prešove, keď to znamená všetko to, čo povie Kaliňák až po jeho smrti?

Tak to potom naozaj čakali, kedy bude isté, že už nepovie celkom nič a teda už ho môžu ako spoľahlivého obhajovať?

Keby toto tu boli tušili voliči Smeru, každý deň o tom píšu a každý deň by aj tlačovku zvolali, keby mohli! A prečo sa nikde na médiá nevyjadril jeho obhajca, ako keby žiadneho ani nemal?

Zaujímali by ma takéto otázky:

1. Môže sa informovať verejnosť o pokuse o samovraždu aj keď s tým obvinený nesúhlasí? Ak áno, je chybou, že to Kolíková nepovedala napriek tomu, že si to Lučanský vraj neželal. Mala to porušiť a malo by jej to byť jedno, či s tým súhlasí alebo nesúhlasí!

A ak nie, prečo sa jej vyčíta, že to neurobila?

2. Je pravda, že by nemohol z Chorvátska utiecť, lebo máme s nimi dohodu o vydávaní trestne stíhaných?

Ak je to pravda, prečo všetci a Kaliňák používa argument, že mohol utiecť ale sám sa šiel prihlásiť? A viete, že aj Černák a neznamená to jeho nevinu?

„Preco sa potom vratil z Chorvatska? Ved mohol ujst aj s rodinou..“

„Pretože Slovensko a Chorvátsko majú podpísanú dohodu o vydávaní trestne stíhaných? Také jednoduché! To že bol v Chorvátsku mu absolútne nijak nepomohlo. Vedel že Chorváti by nám ho okamžite vydali.“

3. A naozaj je pravda, že keď niekto niečo spácha a potom spácha samovraždu, už sa to nevyšetruje, čo spáchal? To ma asi najviac prekvapilo.

To keby niekto vykradol povedzme banku a spácha samovraždu, tak už nikto to ďalej nevyšetruje? Ja neviem, či to ľudia vedia, lebo zlodejstvá s následnou samovraždou by sa diali často. Veľa ľudí by sa pre svoje deti obetovalo, keby ich mohli zabezpečiť v žobráckom štáte do neviem koľkáteho kolena.

„Proti tomu, kto zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho trestné stíhanie viesť nemožno. A keďže mŕtveho nemožno obžalovať, nemožno ho ani odsúdiť a ak sa nezákonne obohacoval, nemožno mu uložiť trest prepadnutia majetku. Ani keď ho získal nelegálne. Platí prezumpcia neviny, ak niekto zomrie pred zaistením majetku a odsúdením, všetko sa dedí ako legálne získané. Alebo sa mýlim?“

„ja som pri svojich uvahach dospela k zaveru, ze motivom na samovrazdu bola aj snaha vyhnut sa ulozeniu trestu prepadnutia majetku a tym padom zabezpecenie svojej rodiny. Zadokumentovanych polmiliona eur je zjavne len zlomok z celkoveho objemu uplatkov.“

„„Podľa môjho názoru vedel že bude odsúdený. Dôkazov a svedectiev je príliš veľa. Teraz ak zomrie nebude odsúdený a štát mu nemôže siahnuť na jeho majetok. Takto zabezpečil svoju rodinu po majetkovej stránke a ešte ich aj ochránil od hanby. Myslím že to vyhodnotil ako najlepšie riešenie.“

„videli ste krstného otca ?

Seba obetuje, ale zabezpečí rodinu.

Ak by ostal na žive, pokračovalo by trestné konanie, zabavili by mu majetok a rodina by ostala nezabezpečená a navyše nechránená.

Takto, ak tomu správne rozumiem, sa konanie zastaví.

A majetok zdedí rodina.

Znie to v kontexte toho, čo napísal pán Šátek, celkom logicky

Či ?“

Týmto vás nechcem uraziť, ľudí, ktorí si ho vážite a bránili by ste ho viac ako jeho obhajcovia, ale tieto otázky by ma zaujímali. Mne Lučanský nehovorí celkom nič, lebo som sa o žiadne kauzy s mafiánmi nezaujímala. Mňa zaujalo, čo o ňom napísal Jozef Šátek a vraj objektívne.

Jozef Šátek:

„Takým operatívcom ako bol aj gen. Lučanský som hovoril „kovboji“.

Žili vo vlastnom svete, v ktorom mali svoje pravidlá, svoje „zákony“, v ňom sa cítili doma, bol to svet pre silných vlkov a každý sa pokúšal byť vodcom svorky. Je to boj o informácie, prostriedky k ich získaniu sa nevyberajú, takmer všetko je povolené, sľuby sa sľubujú, robia sa malé i veľké podvody a klamlivé úskoky. Pri takejto vysokej hre ide o život, každá chyba, krok vedľa sa trestá a pokiaľ sa pohybujete vo vyšších zločineckých skupinách, tak trestom je smrť. S tým vedomím spávate i vstávate, musíte nato pamätať a pri „operatívnych kombináciách“ veci plánovať tak, aby ste ochránili seba, svojich kolegov, prípad i svoju rodinu.

Nezdieľal som ich názor, že je to v poriadku a inak sa nedá, nie som však ani ich sudcom, vybrali si to a vedeli s akým rizikom to robia. Ak to bolo v prospech odhaľovania závažných zločinov mafiánskych zoskupení, tak sa pritom dá privrieť jedno či niekedy aj jeden a pol oka. Tento životný štýl, táto policajná filozofia však nebezpečne mení človeka, časom stiera v jeho vedomí čo je zlo a čo je dobro, čo je ešte prípustné a čo je už za hranou, čo je trestné. No a to už je len krôčik k tomu, aby ste niekomu pomohol vyvliecť sa z trestnej zodpovednosti, alebo aby ste zahrali „habaďúru“ na niekoho a našili mu trestnú vec, ktorú nikdy nespáchal. Pravdaže, potom už im nedošlo čudné, že od zločincov zato, že im dali operatívnu „amnestiu“ či sfalšovali vyšetrovanie brali úplatky, alebo zobrali úplatky zato, že na objednávku niekoho falošne obvinili.

Preto gen. Lučanský bol výborným operatívcom ale je zároveň dôvodne podozrivým, že bral odpustky za „skutky čo sa nestali“ alebo „skutky čo neboli trestným činom“. Tak ako vedel čo ho môže čakať pri pohybovaní sa medzi členmi zločineckej skupiny, tak veľmi dobre vedel čo robí s „odpustkami“ i to, čo mu zato hrozí a tiež bol pripravený nato, čo ak tenký ľad praskne. A keď to prasklo, tak presne vedel, čo urobí, mal to dávno premyslené a bol s tým vyrovnaný.

Keď sa dostal do väzby, keď si preveril aký je zdroj a rozsah dôkazov, možnosť ich vyblokovania a jeho skúsenosti mu potvrdili, že je to ťažko spochybniteľné a pre neho život za takýchto podmienok úplne stratil zmysel, keďže svoju česť i dôstojnosť a vážnosť svojej osoby profesionálneho policajta už stratil a osobnú slobodu ešte len po rokoch súdneho konania na dlhú dobu stratí.

Gen. Lučanský bol veľmi silná osobnosť, profesionál, ktorý bol schopný veľmi rýchlo pochopiť závažnosť situácie i možnosti svojej prípadnej obrany. Rozhodoval sa uvážene a pevne, o čom už ďalej vnútorne nepochyboval. Bolo potom už len otázkou času, ako a kedy.

S veľkou mierou pravdepodobnosti sa o samovraždu pokúsil už pred dvomi týždňami, no pokus sa mu nepodaril a pritom sa zranil. Bol rozhodnutý svoj pokus opakovať a úspešne, preto poprel zásah inej osoby voči nemu, roky pretvárky a schopnosti nedávať na sebe žiadne známky psychického zlomu oklamali aj väzenských psychiatrov či psychológa. Pre neho život skončil.

PS : Česť jeho pamiatke a poďakovanie za všetko dobré čo pre Slovensko urobil.“

Kto je Jozef Šátek:

„Celý svoj produktívny vek som venoval policajnej práci a túto som bral ako životné poslanie. Počas 27 rokov vyšetrovateľskej praxe mi prešlo cez ruky tisícky vyšetrovaných prípadov, najmä tých najzložitejších. Dvakrát som za nekompromisné postoje narazil na tvrdý politický odpor. Prvý krát v roku 1995, kedy ako šéf úradu vyšetrujúci „zavlečenie prezidentovho syna“ som bol jedným z mnohých, ktorí museli počas lexizmu z polície dobrovoľne „odísť“. Druhý krát už po opätovnom návrate, keď ako riaditeľ Úradu boja proti korupcii som „nevyhovoval“ vtedajšiemu ministrovi Palkovi. A opäť to bolo z mojej strany „nepochopením“ trestnoprávnej nedotknuteľnosti určitých ľudí.“

Jeho posledný článok 7.12.2020:

https://satek.blog.sme.sk/c/550194/motiv-zavrazdenia-k-k.html