Na začiatku minulého storočia neboli ideálom krásy štíhle ženy, ale doslova až tučné. Predstavovalo to zdravie, schopnosť prežiť, materstvo, teda aj krásu. Vtedy štíhle závideli tým tučnejším ich krásu a uprednostňovanie. Určite tiež snívali o tom, aby mali kilá navyše a imidž tých tučnejších žien, aby tiež boli tak pri tele a nie nenápadné svojou štíhlosťou. V tej dobe boli do nášho bohatého deduška, čo mal dostať voly a pozemky, zamilované dve sestry. Jedna z nich bola štíhla a druhá ideálne tučná. Tá štíhla mala smolu, lebo asi aj náš dedko letel na ideál krásy a zamiloval sa do našej babičky a nie do jej štíhlej sestry. Nadchol ho ideál ženskej krásy a všetky tie kilá ženskosti navyše. Do roboty bola drak a temperamentná tiež. Na každej svadbe ho zahriakli, aby to nespomínal, ako rýchlo sa vedeli udobriť v posteli a ako si v nej rozumeli. Porodila mu päť dcér a moja mama spomínala, že voľakedy, keď ju teta hojdala na kolenách, tak jej hovorila: „Ty si mohla byť moja.“ No mala smolu, nebola ideálom krásy, bola štíhla a to muži voľakedy nevedeli oceniť.

Vždy sa mi páčili tučné ženy, lebo hoci si to neuvedomujete, krása a šarm najviac vynikne práve na tučnej žene.

Možno je to tým, že aj so ženami je to ako s umením a to napätie a uvoľnenie, ako nejaká umelecká katarzia, vzniká na prekonaní materiálu alebo v rozpore obsahu a formy. Keď dokáže byť tučná žena šarmantná, vynikne to ako ladnosť vysekaná do kameňa. Zírate, či je toto možné, že toľko kíl navyše len umocňuje jej charizmu a premieňa všetko, čo ju malo diskvalifikovať, na jej arzenál.

Krása vynikne práve tam, kde ju nečakáte, kde pre ňu nie sú podmienky. Kde sú predsudky, že tam by nemohla byť, vo vlastnom tele artistom pôvabu a vládcom svojej sebadôvery. Charizma teda môže prežiť všade a stáva sa veľkolepým úkazom práve na nehostinnej pôde, ako kvet, ktorý prerazí aj asfalt.

So ženami je to vždy tak, že túžia byť také, aké ešte neboli. Kučeravé snívajú o splývavých vlasoch, ktoré vo vetre neomylne spadnú. Odkázané na kulmu snívajú o divokom nádychu vraj len kučier. Mne sa tak zdá, že správna matka musí byť veľká, ako pritisne dieťa na svoje prsia. Rozhodne sa nemôže vo svete stratiť ako nejaká len víla.

Teta mi radila, každý večer si daj kyslú smotanu, keď chceš pribrať, v časoch, keď som ja snívala, že aké by to bolo, keby som nebola štíhla. Páčilo sa mi, kým som nebola a boli zas iné. Videla som tú charizmu mnohých žien pri tele, že podľa mňa stokrát viac na nich všetko vyniklo, pôvab s akým to dokázali prekonať. Presne tak, ako som snívala o rovných vlasoch a mne ich museli kulmou vyrovnať, aby len spadli ako iným, pre mňa tak ladne na nich.

Nerozumiem, vážne nerozumiem trápeniu mnohých tučných žien, že sa trápia pre kilá navyše, keď o šarme, kráse a charizme vôbec nerozhodujú kilá.

Práve ako štíhla žena by som im chcela povedať, že najcharizmatickejšie ženy, čo som kedy videla, boli práve tučné ženy s neskutočným osobitým pôvabom, ktorý tá tučnota práve umocňovala, že prekonala aj všetky kilá navyše. Iste je to tak aj so všetkými nedostatkami u žien. Naopak si neuvedomíte charizmu pri krásnej žene, nemá oproti čomu vyniknúť. Iste je kľúčom ku kráse žien len ich sebadôvera. Taká sa ani nepotrebuje páčiť, lebo sa páči sama sebe a vás tým už len nakazí.

Jeden taký reálny príklad len v tanci. Všimnite si, ako žiadna z tých štíhlych žien na ňu nemá. Ale toto by sa jej nepodarilo bez tých kíl. Bez tých kíl by vyzerala už len tuctovo.

Tučné ženy, verte si. Ste krásne, len to musíte samé vidieť, čo my štíhle vo vás s obdivom vidíme!

Raz som to v spojitosti s láskou vyjadrila takto. Asi ako vidím krásu žien alebo zamilovania. Rovnako by sa to dalo napísať o mužoch. U mužov ešte menej o tom rozhoduje zjav, len schopnosť veriť si.

O kráse

https://malinova.blog.sme.sk/c/44070/O-krase.html

Iní blogeri tu dávajú články, ktoré v ten istý deň vyšli na iných stránkach.

Ja po 14 rokoch, že toto ma zaujímalo pred 14 rokmi.
https://malinova.blog.pravda.sk/2020/05/15/osobny-rozsah/
Odvtedy mám za tie roky nové to, že sa nepotrebujem hrať na romantičku z týchto dôvodov. Už vtedy som sa na to nehrala, keď som to písala a práve preto som to písala.
Ale ľudia to majú radi len teoreticky (milujú úvahy, ktorými ešte nežijú) a prakticky, kto sa na ňu nezahrá, tak asi necíti, nie je citlivý a bude asi len odporný alebo tvrdý, keby voľačo kritizoval z nášho tábora. Keby z opačného, môže byť aj vulgárny, primitív, trollovať a bude hlbokomyseľný romantik, hoci je voči opačnej strane opakom toho, o čom píše.

A ako sa teda nebojí „odporného“ alebo obrazu svojej tvrdosti vo videní iných, keď sa drží len všeobecných úvah o citlivosti a cítení a neriskuje o svojom negatívnom obraze zo svojej tlupy celkom nič?
Cítenie sa žije, o tom nepotrebujete písať, lebo ho spoznáte aj v cynizme, v tvrdosti, v opise niečoho odporného, v kritike. Niekedy ešte aj vo vulgarizmoch, keď neslúžia len ako palice lyžiarom.
Cítenie naopak nevynikne na šľahačke ako čerešnička alebo len čokoládová poleva, ale práve na celkom nehostinnej pôde, ako rastlina v púšti.

Kto si myslí, že ten protipól je na opačnej strane a v opačnej skupine, tak osobnému rozsahu s protipólmi vôbec nerozumie a netuší, že je ku skutočnosti slepý.
Potom v sebe ešte len neobjavil ten oveľa širší rozsah smerom k odpornému aj nádhernému súčasne. Má teda túto cestu stále pred sebou, až pokým si nebudú môcť vymeniť strany kedykoľvek. (Umenie je práve o tých vzácnych chvíľach výmeny a preto božím chrámom na Zemi.)

.