Všetci, čo sme vyrástli v socializme, sme vyrástli na takej protivojnovej výchove, akú len tak nezažije žiadna generácia. Lebo my sme boli malé deti, ktoré sa dajú najviac ovplyvniť tým, čo sa im hovorí, čo sa im prehovára do duše o vojnách a vraždení ľudí. Nám ešte premietali ruské filmy o hrôzach vojny a dojemných osudov v nej. Mali sme odchov – na každom kroku vojna, obete a vy dnes môžte žiť v mieri!

Pre toto majú dnes ľudia radi Alexandrovcov a nie preto, ako sa hovorí, že majú nekritický vzťah k Rusku. Všetko je to o vtlačených spomienkach z detstva, keď nás učili, že za naše životy v mieri niekto zaplatil, kto žiť nemohol.

To vám ľudia možno nevedia povedať, prečo ich to z takého pradávna detstva tak dojíma a že vtedy vôbec nejde o ruských vojakov, ale o dávne obrazy ľudí, čo nemohli žiť a ktorí stratili svojich najbližších. Z detstva nám z toho behá mráz po chrbte a stoja všetky chlpy na tele, keď to počujeme. Za to, čo sme ešte v detstve o tom počuli a cítili.

Za všetkých ľudí, vy tupci! Nie za Rusov a vašu propagandu, ale za všetkých, čo sme počuli ich osudy a nemohli žiť!

A preto vstávajú, ako keby boli na pohrebe svojho najmilovanejšieho človeka. Veď je to ako hymna všetkých obetí. A predstavte si, že ešte aj tých, ktorých zabili komunisti, pretože hudba nemá v sebe ideológiu, ale presne to precítenie obyčajných ľudí, čo boli hlavne obeťami všetkého a čohokoľvek. Cítili sme to v tomto a spája sa nám to už od detstva s týmto. S týmto vyjadrením sily a spolupatričnosti, ľudskej spolupatričnosti a nielen s Rusmi.

Takto na nás pôsobila a toto je aj naše detstvo, keď sme to ako deti počúvali ako hymnu.

No naši liberáli majú pochopenie len pre určité obete a zvláštne veci, čo prežívajú a len v určitých mantineloch. Fantázia o citovom prežívaní toho, čo sme my prežili v detstve, už končí a nechápu ani teoreticky, že na niečo a k niečomu sa musí viazať ako spomienka práve na to vraždenie a na ten fašizmus.

Ideológia môže spútať človeka, ale hudba nie a vtedy cíti to, čo ho naučili cítiť jeho rodičia.

Jeden z najlepších ruských filmov je Balada o vojakovi. Ten film by dojal k plaču aj dnešnú mládež, keby sme s novou a opačnou propagandou neničili ešte aj dobré filmy, pretože sú ruské.

NEPUSTÍM ŤA!

https://www.youtube.com/watch?v=GWCBd5iyf7o&feature=player_embedded

Pozrite si tú krátku ukážku, pretože je v nej všetko, čo sme ako deti veľmi citlivo vnímali, keď nám sústavne hovorili o hrôzach vojny a čo to konkrétne znamenalo v obyčajných osudoch.

Takto by bežala každá matka, keby ešte mohla uvidieť svojho syna živého, čo je v takej vojne zázrakom. Spolu s dospelými sme nedýchali pri všetkých tých rôznych filmoch, keď sa ešte mohli stretnúť a živí objať.

Každý z nás vie, že fašisti od detstva nemajú národnosť. Vždy sú to ľudia, čo toto dopustia! A preto ich rozpoznáme v každej národnosti, keď hrozí, že to dopustia znovu.

Vždy pre mocenské záujmy majú len pár chvíľ, keď si môžu ceniť to, čo dnes deti už neučíme. Už tu nemáme výchovu o mieri a pre mier. Už sme znovu zabudli, koľkí zaplatili, aby sme mohli žiť v mieri.

Dnes to už mládež a mladí ľudia nevedia, keď podporujú provokácie do vojny s Ruskom, lebo si už nič z toho predstaviť nevedia a výchova k mieru od politikov a spoločnosti nie je žiadna.

Dnes naopak počujete, aby sme tu mali muničné sklady, cudzie vojská, že vojna nehrozí a zbrojenie je ničím, len záväzkami. Táto výchova sa dá nazvať výchovou k vojne! Doslova k vojne.

Dnes, keď som si od Chmelára prečítala tieto slova:

„V roku 1914 sa ľudia v Európe z rozpútania vojnového šialenstva tešili. Vyšli do ulíc a na manifestáciách držali orwellovsky znejúce transparenty „Nech žije vojna!“. Boli presvedčení, že do Vianoc budú vojaci doma a tešili sa na sa vojnovú korisť. Ich nadšenie priamo úmerne klesalo s neschopnosťou štátov rozhodnúť konflikt v prospech seba a na konci sa zmrzačená Európa na mierových rokovaniach po prvýkrát zhodla, že vojnu už nesmie pripustiť.“

Pomyslela som si, že tak je to aj teraz. Ani si neuvedomujú, ako štvú do vojny, ako podporujú vojnu a vojenské provokácie, pretože je to generácia už nevychovaná na hrôzach z vojen.

Máme tu rovnakých blbcov, ktorým starých rodičov nepovraždili a ktorí si v svojej pozdnej 35-ročnej puberte bez detí myslia, že sú nesmrteľní a aj ich blízki.

Nie, oni nečítajú spravy z masakrov s výpočtami, keď tohto zavraždili, mal môj otec toľko rokov a teta len toľko. Oni si nehovoria – A my sme vtedy už žili a nevedeli to. Oni si myslia, že ich sa to netýka a týkať nemôže. Majú v sebe presne tú naivitu, že nejaké provokácie do nejakých Vianoc skončia a že tu nemôže byť vojna.

Dnes, keď som cestovala v električke, prišlo mi na um, že presne s rovnakou naivitou si aj Židia mysleli, že nemôže sa stať, aby ich vraždili!

Naša generácia vie, že môže! Že môže sa to stať, lebo sme na tom odkaze boli odchovaní!

Tomu deti nenaučíte návštevou koncentráku. Keby ste niečo vedeli o citovej výchove, tak viete, že toto nenaučí deti doska v koncentráku, len obyčajné ľudské príbehy, ktoré deti prežívajú. A dali sme im to? Ukazovali sme im to? Hovorili sme im o tých obyčajných osudoch obyčajných ľudí a rozprávali sme sa s nimi o tom?

Ja viem, že nie, lebo deti o tom nič z rodín nevedia. Sú prekvapené, sú celkom iná generácia, čo o tom nič nevie! Pretože ruské filmy sme kvôli opačnej propagande zahodili a povedzme si pravdu, američania také nenatočili. Skôr citovo tupé a len akčné. Alebo sme využili aspoň muzikál Vlasy? Dali sme im ten film precítiť a hovorili o tom, aké je také umieranie zbytočné? A ako by si to mali ľudia zapamätať?

Ktoré by si to nezapamätalo, keby malo takú výchovu a nie opačnú pre nové výbojné vojny?

Hair.final scene

Pozrite si tupci, čoho sa dožadujete spolu s muničnými skladmi a cudzími vojskami.

Načo hovoríte o Židoch, keď ani ten odkaz o naivite ľudí pred zlom nechápete?

Dostane sa do toho omylom! To si zapamätajte, OMYLOM! Nie tak, ako si myslel, že sa dá predpokladať!!!

Nie, nech žije MIER! Už neviete, čo je MIER!

Aby si to nejakí vaši vnuci nemuseli na vašich hroboch pripomínať. Ujsť všetkým sa vám nepodarí. Keď už slovo „NEPUSTÍM ŤA!“, vám ako rodičom nič nehovorí, lebo ani rodičia nie ste. Presne VY, čo do vojenskej propagandy najviac provokujete – naša mládež a single 30-40 roční pozdní puberťáci bez detí.

Vy, čo ste sa nikdy o nikoho nestarali, nepriviedli na svet žiadny život, ale chceli by ste rozhodovať o životoch aj cudzích detí!

.