malinova

Bola som proti zasahu v Iraku a za nesuhlas s preletom bojovych lietadiel nad nasim uzemim. Ked som to pisala v diskusiach, tak mi odpovedali, ze ja tomu nerozumiem, ale lepsie rozumeju ti nasi intelektuali – novinari, co to sprostym ludom vysvetlovali ako ti, co tomu najlepsie rozumeju, kedze sa politikou zaoberaju cele dni.

 .

Velmi lutujem, ze som si neodkladala tie ich clanky, kde na to nas sprosty narod ako intelektuali presviedcali ako ti vzdelanejsi, co tomu lepsie rozumeju. Lebo uz tie clanky neexistuju, vymazali ich, aby im to uz nikto nemohol pripomenut ich vlastnymi slovami, co vtedy pisali a ako sa vysmievali z ludi, ze tomu nerozumeju. Kazdy, kto bol proti, bol len nevzdelany blbec. Dnes sa to znovu opakuje a zas, kto s nimi nesuhlasi, je len nevzdelany blbec.

Dnes mozu 18 rocnych aktivistov presviedcat, ze ako intelektuali musia tomu, o com rozhoduju teraz, rozumiet lepsie. Ti osemnastrocni nemaju spomienky na to, ako ludi zavadzali vtedy na politicku objednavku.

 .

Ak tie ich mudre, inteligentne vysvetlenia, ako tomu lepsie rozumeju teraz, nevyjdu, tiez tieto svoje sucasne clanky vymazu, aby ste im nemohli ukazat, co pisu teraz, ked to zas bude len omylom.

 .

Ja som si z toho zobrala to, ze ako ich inteligencia nebola zarukou vtedy, presne tak isto nie je ani teraz a uz sa nedam presvedcit, ze tomu rozumeju lepsie a nie vzdy len politickym objednavkam.

 .

Komentár Eduarda Chmelára: Kto chce vlastne mier?

 .

„To, čo ma do istej miery prekvapilo, bola šokujúca rýchlosť, ako sa z kritikov Donalda Trumpa, ktorí ho ešte dva dni pred útokom označovali za impulzívneho diktátora, ktorý sa zaplieta do vlastných lží, stal z večera do rána „naozajstný prezident, ktorý si začína budovať svoj odkaz… a formuje svoju podobu sveta“.

Táto odporná militantná nadpráca politikov, novinárov i politických analytikov nie je založená na reálnej zmene Trumpovho správania, ale na zvrátenom obdive k násilnému riešeniu konfliktov. A tomuto vábeniu krvi nepodľahli len psychopatickí slovenskí pisálkovia, ale aj prominentní svetoví politológovia ako Fareed Zakaria, ktorý nadšene vyhlásil, že USA majú morálnu povinnosť vynucovať si dodržiavanie medzinárodného práva – rozumej, jeho nedodržiavaním.

V humánne založenej spoločnosti by takýto výrok dotyčného automaticky vylúčil z verejnej diskusie. My však žijeme v civilizácii, ktorá humanizmus iba predstiera, a preto sú takýto darebáci považovaní za vážených občanov.

Hanebné bolo už len to, ako všetci európski lídri v momente demonštrovali svoju lojalitu a podriadenosť americkému vodcovi a vyjadrili pre jeho šialené konanie „pochopenie“. Táto chápajúca spoločnosť akoby stratila nielen akýkoľvek morálny kompas, ale aj krátkodobú historickú pamäť.

Osviežil jej ju bolívijský veľvyslanec pri OSN, ktorý sa ako jediný svojich kolegov spýtal, či už zabudli na rok 2003 a Bushove vymyslené „dôkazy“ o zbraniach hromadného ničenia v Iraku. A ja si dovolím tvrdiť, že súčasná situácia je ešte horšia, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Tým prvým je zodpovednosť, ktorá nabáda po takejto skúsenosti k väčšej opatrnosti. Predsa len, druhýkrát zo seba urobiť hlupáka si žiaden európsky spojenec nemôže dovoliť.

Tým druhým je neodškriepiteľný fakt, že Spojené štáty opäť raz flagrantne porušili medzinárodné právo. Tí, ktorí znovu obhajujú obchádzanie týchto noriem, by už nikdy nemali vziať do úst porušovanie medzinárodného práva na Ukrajine zo strany Ruska, lebo opakovane dokazujú, že tieto pravidlá vnímajú selektívne a účelovo. Tretím a najzásadnejším dôvodom je skutočnosť, že tentoraz sa Biely dom nepokúsil ani len o sfalšovaný dôkaz a konal impulzívne, na základe čistého podozrenia. Podozrenia, ktoré sa ešte ani nezačalo preverovať.

Azda so mnou budete súhlasiť, že najvyššou autoritou pri posudzovaní tohto problému nie je ani Pentagon, ani Kremeľ, ale nezávislá Organizácia pre zákaz chemických zbraní (OPCW). Táto rešpektovaná medzinárodná inštitúcia získala v roku 2013 Nobelovu cenu mieru za intenzívnu snahu o obmedzenie chemických zbraní. Práve táto organizácia tvrdí, že pred štyrmi rokmi boli v spolupráci OPCW, OSN a sýrskej vlády „zničené všetky chemické zbrane“, ktoré vlastnila Sýria.

V dôsledku toho sa Sýria stala v októbri 2013 zmluvným štátom Dohovoru o zákaze chemických zbraní. V reakcii na incident zo 4. apríla 2017 v provincii Idlib OPCW obnovila vyšetrovanie, pričom zdôraznila, že doteraz nemá žiadne dôkazy o vinníkovi tohto masakru a vyzvala všetky strany na zdržanlivosť do preskúmania celého prípadu. Spojené štáty však tieto skutočnosti ignorovali a zaútočili na základe vlastnej domnienky.

Američania týmto útokom dali najavo, že sa neuspokoja s mierovým plánom Ruska, Turecka či Iránu, a že priamym vstupom do vojny si ešte neželajú jej ukončenie. Strategická Sýria sa tak mení na „blízkovýchodné Kongo“ – na krajinu, v ktorej sa križuje priveľa záujmov, ktoré ešte nechcú prestať bojovať. Na tomto mieste si treba položiť otázku: Čo by malo byť primárnym cieľom angažovania sa v Sýrii? Podľa mňa je to jednoznačne okamžité ukončenie vojny. To je dnes pri stúpajúcom počte obetí, ktorý čoskoro presiahne pol milióna, absolútnou prioritou mierumilovných ľudí z celého sveta.

Prezident Kiska sa raz bránil kritike, ktorá mu vyčítala priveľké zanietenie pre zbrojenie, lakonickou poznámkou: „Každý chce mier.“ Každý možno, no nie každý v jeho prospech pracuje. Americký zásah v Sýrii k mieru neprispel, ale jeho možnosť vedome oddialil. A vôbec každé porušovanie medzinárodného práva doteraz viedlo k destabilizácii a eskalácii násilia.

Každá frakcia opozície má za sebou konkrétnu krajinu, z ktorej dostáva zbrane a peniaze. Tieto krajiny však nechcú mier, sledujú len vlastný osoh, preto bojujúce strany nemôžu dospieť k dohode. Táto vojna trvá len kvôli tomu, že všetky ozbrojené frakcie niekto z cudziny podporuje.

Použitie chemických zbraní na civilistov je strašné a neospravedlniteľné, ale nemôže viesť k porušovaniu medzinárodného práva a k zámienke na pokračovanie vojny, a tým aj nekonečného utrpenia obyvateľov Sýrie. Opäť tu narážame na európsky záujem.

Záujmom Európy nie je pokračovať vo vojne, ale čo najskôr ju zastaviť, tým pádom aj zastaviť prílev utečencov do EÚ. My však sledujeme záujem Spojených štátov. To je choré. Organizácia Airwars vypočítala, že počet civilných obetí amerických náletov na iracký Mosul už presiahol 3000. To je trikrát viac ako počet civilných obetí ruských a sýrskych náletov v Aleppe.

Kým Aleppo sa podrobne medializovalo, Mosul nevyvoláva žiadne rozhorčenie, žiadne výzvy politikov či novinárov na zastavenie tohto vraždenia. V úprimnej spoločnosti by sa tieto praktiky pomenovali úplne jasne: americké bombardovanie civilných cieľov a vraždenie pomocou bezpilotných lietadiel je štátnym terorizmom. Používanie fosforových a kazetových bômb, ktoré zabíjajú a zohavujú nevinných ľudí, je zo strany armády USA vojnovým zločinom. Kto toto nehumánne správanie odsúdi?

Dnes nie je čas na plané moralizovanie. Dnes treba pragmaticky čo najskôr ukončiť vojnu. A tá sa dá ukončiť len za predpokladu, že opozícia uzná porážku a Islamský štát bude spoločnými silami vyhnaný z pozícií, ktoré ovláda. Ktokoľvek, kto koná proti tomuto plánu, koná proti mieru. Trump pred voľbami sľúbil svetu veľkú koalíciu s Ruskom proti terorizmu. Dnes chce zvrhnúť Asada a podniká kroky, ktoré posilňujú džihádistov. Svet by mal žiadať jasnú odpoveď, čo je jeho prioritou. A ešte niečo sa v tejto súvislosti ukazuje.

Poukazujem na to už dlhodobo, ale dnes je to aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým: naša spoločnosť sa doteraz nevyrovnala s vojnovými štváčmi, ktorí opakovane klamali, zavádzali a vťahovali slovenskú spoločnosť do podpory najkrvavejších konfliktov. Po vojne v Iraku museli napríklad viacerí skompromitovaní novinári v Spojených štátoch odísť z redakcií a politici, ktorí toto svinstvo podporovali, sú verejne pranierovaní.

Na Slovensku sa za svoje militantné postoje doteraz nikto ani len neospravedlnil. Výsledkom takéhoto vývoja je, že napríklad na čele Zahraničného výboru NR SR stojí militaristický extrémista František Šebej – človek, ktorý doteraz považuje vojnu v Iraku so státisícami mŕtvych, za správnu, ktorý chcel riešiť iránsky jadrový program vojenským zásahom, ktorý obhajuje porušovanie medzinárodného práva pri všetkých amerických intervenciách. V normálnej spoločnosti by bol človek s takýmto mentálnym nastavením prijímaný na úrovni Kotlebu, u nás je to ctihodný politik.

Treba otvorene hovoriť o tom, že tu existujú politici, novinári a aktivisti, ktorí pestujú v spoločnosti nenávisť, predsudky a fóbie neraz zachádzajúce až za hranicu šovinizmu, že tu máme verejných činiteľov, ktorí sú vždy ochotní a pripravení obhajovať vojnu, podporiť zbrojenie a uprednostniť konfrontáciu. Je dôležité sa od takýchto ľudí verejne dištancovať. Je nevyhnutné vysvetľovať, že viac zbraní znamená menej dôvery, viac vojakov znamená menej spolupráce.

Je legitímne nahlas deklarovať, že si neželáme vidieť našu vlasť ako štát, cez ktorý sa presúvajú vojenské konvoje a v ktorom sa zakladajú vojenské základne, ale ako štát, v ktorom sa rodia mierové iniciatívy a prekvitá kultúra, veda a vzdelanie. Je prirodzené formulovať, že chceme, aby bola stredná Európa mostom priateľstva, nie hranicou konfrontácie, aby sa formovala ako holubica mieru, nie ako pudlík moci, aby bol vytvorený spravodlivý svetový poriadok, v ktorom sa veľmoci nebudú správať ako gangstri a malé štáty ako ich prostitútky. Alebo ako to formuloval popredný český politológ Oskar Krejčí: „Je potrebné neustále pripomínať krutosť vojen a vojnové zločiny. Neetický charakter osláv vojnových hrôz, kult zbraní, kultúra, ktorá robí zo zabíjania ľudí oslavu, cynická propaganda – to všetko by malo byť predmetom neustálej nekompromisnej kritiky. Potrebná je aj občianska iniciatíva mobilizujúca parlamentné i mimoparlamentné sily, ktoré by nepretržite kritizovali agresívne vojny a demaskovali politikov i sociálne skupiny, ktoré profitujú z vojen. Nemenej významné je vytváranie tlaku na tie médiá, ktoré šíria právny nihilizmus či propagujú militarizmus a vojnu.“

https://aktualne.atlas.sk/zahranicie/amerika/komentar-eduarda-chmelara-kto-chce-vlastne-mier.html

Mne by zas povedali, keby som im to znovu pisala v diskusiach, ze ja nie som politolog a preto tomu nemozem rozumiet ako oni, co sa zaoberaju politikou cele dni.

Ale tazko to mozu povedat o Chmelarovi, ze nie je politolog, nerozumie tomu a nezaobera sa politikou cele dni. 

TRI MÝTY O RUSKÝCH TROLLOCH

„Dnes tu prebieha konflikt s vojnovými štváčmi, ktorí nenávidia Rusko tak veľmi, že riskujú jadrovú vojnu. Obhajobou mieru a dialógu s Ruskom sa nikto neotáča chrbtom Európe, práve naopak – ľudia chcú, aby sa Európa správala sebavedomo a nie ako mopslík Washingtonu. Nejde o boj proti Európe, ale o boj za lepšiu Európu.

Poznám veľa ľudí, ktorí Putinov režim z duše neznášajú kvôli tomu, že je konzervatívny, náboženský, autoritatívny a kapitalistický. Ale zároveň vedia, že Rusko tento spor so Západom nezačalo a iba sa bráni. A ak niekto chce mier, nemusí byť oddaný fanúšik Putina, aby vedel, že bez dohody s Ruskom žiaden mier nebude.

Ak sú odporcovia (zatiaľ sankčnej) vojny voči Rusku milovníci Putina, potom odporcovia americkej vojny voči Iraku boli milovníci Saddáma. A odporcovia bombardovania Belehradu museli milovať Miloševiča, odporcovia západnej agresie v Líbyi museli milovať Kaddáfího a tak ďalej.

Zbombardovať by sme mohli polovicu Afriky a Ázie. A keby niekto cekol, tak by sme ho označili za milovníka diktátorov. Takto to však nefunguje. Ak niekto odmieta vojnu, nie je to z lásky k Putinovi ani k Saddámovi. Odmieta ju preto, lebo si váži určité hodnoty a je presvedčený, že stabilita, mier a rovnováha je vždy lepšia ako rozvrat, chaos a vojna. Nie je na tom nič zložité.

Desí ma, že na Slovensku sa každý, kto nevníma Rusko ako nepriateľa, dostal pod paľbu kritiky, že je extrémista, konšpirátor, odporca Európy či putinovec. Desia ma takéto skratky, desí ma takéto vymývanie mozgov. Že takéto niečo šíria pravicové plátky, to ma nijako zvlášť neprekvapuje. Že im pri tom asistuje verejnoprávna televízia, to už je vážnejší prešľap. Ale to, že tento hon na čarodejnice spustil sám prezident republiky Kiska, to je ten najabsurdnejší počin v dejinách demokracie. 

Andrej Kiska v centrále NATO pred mesiacom vyhlásil, že akýkoľvek alternatívny názor na Západe je potrebné spájať s informačnou vojnou Ruska a že ak má niekto iný názor, ako si želá NATO, takýto názor nemôže byť autentický a musí byť umelo vyvolaný Rusmi. Prezident tým nepriamo vyzval k potlačeniu slobodnej diskusie. Každý, kto myslí inak, bude odrazu podozrivý z toho, že vo vojne stojí na strane „nepriateľa“.

Kiskovým vyhlásením došlo k pokusu o legitimizáciu totalitného útoku na slobodu slova a slobodu myslenia. Nielen politici, ale aj bežní občania, ktorí si dovolia mať iný názor, ako je propaganda Západu, majú byť automaticky spájaní s tým, že sú agenti nepriateľského režimu, milovníci Putina, piata kolóna, zradcovia, trollovia a podobne. Snažia sa tak eliminovať každého, kto má iný názor, a teda predovšetkým radikálnejšiu ľavicu, alterglobalistov, komunistov a ďalších „nepriateľov režimu“.“

http://www.noveslovo.sk/c/Tri_myty_o_ruskych_trolloch

.