Napríklad nie je pravdou – Kto mlčí, ten svedčí – lebo nikto nie je povinný brániť sa na každom kroku. Ale keď sa niečo cenzúruje, väčšinou to obsahuje pre niekoho závažnú a nebezpečnú pravdu.
Proti klamstvám sa bojuje dôkazmi a diskusiami. Keď je niečo nezmysel, behom pár dní sa dočítate x argumentov, prečo je to nezmysel a sklapnete aj keď ste zapochybovali alebo to mali otvorené – čo to má byť, počkám si na argumenty.
A keď argumenty neprídu a miesto nich príde len cenzúra, tak viete, že išlo o citlivú a pre niekoho nebezpečnú tému. Cenzúrou sa čitatelia utvrdzujú, že právom nedôverujú tým, čo to dali scenzúrovať. A potom tí, čo to dali len scenzúrovať, vzdychajú, že prečo im ľudia neveria, prečo strácajú hlasy, prečo ľudia takým správam neveria. Cenzúrou robíte najväčšiu službu práve opozičníkom. Cenzúrou sa rozdúchava účinnosť informačnej vojny v akejkoľvek téme.
Viem to opäť podľa svojich životných zážitkov s nepravdivým osočovaním a výmyslami. Každý človek to pozná, že keď sú naňho šírené nezmysly, nechce byť o tom ticho, ale naopak už každému lezie na nervy, koľko to chce pripomínať, čo sa mu stalo, aký nezmysel. Naopak o tom chce hovoriť a dokola a zvlášť ženy, no predstav si, čo sa mi stalo a čo napísali alebo povedali. Tak si je istý pravdou, že to chce vyťahovať znova a na ukážku, aké to boli nezmysly a nie zametať pod koberec!
Za celé roky blogovania som nedala vymazať ani jeden jediný komentár na svojom blogu, dokonca ma hnevalo, keď ich dali admini vymazať, čo som zažila a teraz ľudia nevidia, čo som musela zažiť, čítať, aké nezmysly! Naopak som chcela, aby ľudia videli, čo všetko zažije jeden bloger, aké nezmysly si musí k tomu, čo napísal, prečítať. Prečo by ľudia nemali vedieť, ako naňho ľudia útočia a čo musí znášať?
Takže, z toho vyplýva, že keď čítate o sebe zjavné nezmysly, naopak chcete, aby to o vás ľudia vedeli, aké absurdné zážitky ste museli mať. Chcete sa o to naopak podeliť, tak zjavné nezmysly to sú. Ak sa mýlia a ľudia to môžu vidieť.
Keby sme mali prezidentku, ktorá je zjavne pre drvivú väčšinu občanov naša spása a dobrá prezidentka, tak by každý rád ukazoval – No pozrite sa, čo jej niektorí ľudia píšu! Také opačné nezmysly, prečítajte si! Ešte by sa tým radi oháňali – aká zjavná nespravodlivosť! A toto chudera ona musí zažívať, no uznajte!
Ale tým, že sa to scenzúruje a jednoducho len zakáže, rovno ukazujú, že nič také by nenastalo, žiadne uznajte! Vedia, že ľudia by uznali, že je to pravda a bez protiargumentov.
Aj Chmelára by chcel Jakub Filo zatvoriť. Doslova k tomu vyzýval na FB a Chmelár tiež píše o Čaputovej len to isté, čo Blaha. To, čo nesmieme nahlas hovoriť, lebo cenzúra. A na výstrahu cenzúra Blahu.
Cenzúruje sa pravda, ktorá je toľkým tak zjavná, že x odborníkov nemá k tomu žiadne diskusie a protiargumenty a s veľmi hlúpou výhovorkou, že by im ľudia neverili.
Je to výhovorka, lebo pod ťarchou dôkazov a argumentov ľudia sklapnú. Ak nesklapli, neboli to dobré argumenty, nebolo tu dosť diskusií na túto tému a nebola tu sloboda zodpovedať všetko.
A keď argumenty neprídu a miesto nich príde len cenzúra, tak viete, že išlo o citlivú a pre niekoho nebezpečnú tému. Cenzúrou sa čitatelia utvrdzujú, že právom nedôverujú tým, čo to dali scenzúrovať. A potom tí, čo to dali len scenzúrovať, vzdychajú, že prečo im ľudia neveria, prečo strácajú hlasy, prečo ľudia takým správam neveria. Cenzúrou robíte najväčšiu službu práve opozičníkom. Cenzúrou sa rozdúchava účinnosť informačnej vojny v akejkoľvek téme.
Chmelár 26.7.:
„Keď som sa s nemým úžasom pozeral na to, ako sa uprostred vládnej krízy správajú prezidentka a premiér a ako sa popri tých servilných politológoch a novinároch nenašiel nikto, kto by im pripomenul ich povinnosti, až ma zamrazilo. Ak Zuzana Čaputová prečíta alibistické a tak trochu arogantné stanovisko, že nie je rozhodcom vládneho sporu, že riešenie krízy je v rukách vlády – to sa naozaj nenájde nikto, kto by jej prečítal čl. 101 Ústavy SR a pripomenul jej, že povinnosťou hlavy štátu je svojím rozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov? Prečo tejto nekompetentnej osobe, ktorá by bola bezradná, keby jej niekto nenapísal pokyny a mala by o niečom rozhodnúť autonómne a sama, nevysvetlí, že jej úlohou nie je stretávať sa s detičkami a dôchodcami, robiť si za štátne peniaze vlastné PR aktivity a predstierať politický výkon…
Môžeme sa tu sporiť o akýchkoľvek veciach, ale kým nevyriešime tento základný problém – že tu nefunguje slovenská politika zohľadňujúca primárne štátne záujmy Slovenskej republiky (to, že tento pojem ľudia ako Čaputová, Korčok a Naď objavili len nedávno, že ho zneužívajú a považujú zaň všetko, čo im nadiktujú na jednej ambasáde, na veci nič nemení, skôr naopak), dovtedy sa nepohneme z miesta. Lebo ak nedokážeme identifikovať náš autentický vlastný záujem v súčasnej politike EÚ, potom zásadne nesúhlasím s Borisom Zalom, ktorý tvrdí, že Slovenská republika v nej „výrazne rozšírila priestor národnej sebarealizácie“. Za takýchto okolností rozhodne nie, veď v zahraničí sa o Slovensku vďaka pasivite nášho vedenia vôbec nehovorí, sme absolútne nezaujímaví a nepodstatní, všimol si to vôbec niekto? Je najvyšší čas, aby sme o tom začali koncepčne uvažovať a nielen roztlieskavať oba tábory povrchnými demagogickými heslami.“
https://noveslovo.sk/c/Slovenska_politika_neexistuje?fbclid=IwAR1iRTVUG8ymmgsPMhSENhHnrPkdQyDMuvk-CbwKashMgEXGG4m5DyHw1RE
Keď bola ohrozená Mária Stuartovna a pravdami o svojom živote, písali jej niekoľkí panovníci, aby už dala niekoľko ľudí na výstrahu obesiť, aby už mlčali. Stačí vybrať povedzme pätnásť, na tých to hodiť a dať ich na výstrahu všetkým obesiť a bude pokoj. A ona s tým váhala! Tým sa ohrozovala, že s tým váhala. (Ako čitateľ jej držíte palce, aby sa zachránila a už dala niekoho obesiť, keď toto ju malo zachrániť pred smrťou.) Takto sa to mohlo šíriť ďalej a to ju ohrozovalo aj na živote a na toto, na svoju dlhú nečinnosť zakročiť (Stávala sa lepším človekom) a niekoho za to už obesiť, doplatila. Nakoniec ich nejakých obesiť dala, ale ani to jej už nepomohlo.
.