Čo mi nadiktovala, som napísala tuto:
„24.2. o piatej ráno niečo spadlo vedľa našeho domu a potom bolo počuť ako vypadávali okná z domov. Prvá myšlienka bola, že to bol výbuch plynu, ale potom sme pochopili, že veľa ľudí písalo na instagram, že počuli to isté z iných sídlisk a na iných sídliskách sa to deje tiež. Ja som mala pripravenú núdzovú batožinu, ale manžel nie, preto sme rýchlo zbierali jeho veci a jedlo pre psa. Potom sme šli von, pozrieť sa, čo to spadlo a kde máme ísť, keď začnú sirény. Celý deň bol pokoj, sirény boli niekoľkokrát ale nevedeli sme, kde sa môžeme schovať. Celý deň sme iba chodili a hľadali, kde by bol najlepší úkryt. Pochopili sme, že najlepšie by bolo metro aj keď bolo ďalej od bytu. Ale prvú noc sme sa rozhodli spať doma. Dodržali sme pravidlo dvoch stien – musíš sa ukryť v byte tam, kde nie sú okna a dve steny od okna. A to vždy je vedľa kúpelne a WC. Ja som spala na karimatke a môj manžel spal v izbe, on sa nebál ako ja. Celú noc som nevedela zaspať a čítala som správy cez mobil a o tretej hodine ráno som dostala panický strach a začala manžela presviedčať, že musíme ísť do metra. On nechcel ísť a triasol mnou, lebo si myslel, že ma to spamätá. Ja som mu ukazovala fotky zbúraných domov, že dom nás nezachráni. Potom sme šli do metra. Bolo tam veľa ľudí na karimatkách aj so psami a mačkami. Hneď som sa cítila lepšie, keď som okolo seba videla veľa ľudí. Náš pes sa v metre veľmi bál vlakov, lebo nikdy v metre nebol.
Cez metro sme aj ušli z Kyjeva na stanicu. Tiež to nebolo ľahké, lebo bola zablokovaná cesta, keď boli sirény, tak zas nepúšťali vlaky. Obyčajne tá cesta trvá 20 minút a šli sme ju 1,5 hodinu, lebo metro každú chvíľu stálo. Nedalo sa ísť ani von, ani ďalej. Nevedeli sme tam ani docestovať na stanicu a ďalej sme šli taxíkom. Cestovali sme veľmi komplikovane so šesťhodinovým čakaním. Keď prišiel vlak, ľudia sa nevedeli dostať do vlaku, taký tam bol nátresk. Bolo pre mňa šokujúce, že pokojne čakajúcich Ukrajincov vytláčali nejakí ľudia z Kavkazu, ale ľudia mi povedali, že to sú moslimovia. Drali sa hlava, nehlava medzi ľuďmi a odtláčali aj ženy a deti. Nevyzerali ako študenti.
Moja babička zostala v Kyjeve, nechcela odísť. Nechali sme jej veľa čísel na ľudí, ktorí jej môžu doniesť jedlo. Ale povedala, že má dve chladničky jedla, že nepotrebuje. Ona sa chodí v noci schovávať do pivnice, ale ani tam nechce ísť, metro tam nemajú. A pomáha svojej susedke, ktorá je nevládna a nevie sa sama pohybovať.
Toto som si zapísala prvú noc, keď sme ešte boli v byte.
24.2.
Neočakávali sme, že Putin napadne Ukrajinu. Približne o piatej ráno nám spadol vedľa domu dron. Svetlo, hluk a vypadávanie okien aj na našom dome. Píšem a neviem, čo bude ďalej. Veľa ľudí sa bojí, veľa ľudí už o šiestej ráno odchádzali na svojich autách z Kyjeva. Všetky cesty sú upchaté autami. Cez deň pokračujú streľby. Sedíme a sledujeme noviny každú minútu. Naši bojovníci sa držia. Jediná nádej nám zostala. Modlím sa za nás všetkých a Ukrajinu. Idem polepiť na okná lepiacu pásku, aby sa nám okná nerozsypali do bytu.“
Asija má dedka z Tanzánie, tam voľakedy aj bývali, jej babička s dedkom. Inak je jej babička z Krymu. Na tomto videu je Asija keď mala ešte 17 rokov. Pesnička je o konflikte matky s dcérou, kde je v klipe dcérou. Ale tiež môže byť obrazom obyčajného mierového života s bežnými generačnými konfliktami do ktorých vstúpila vojna.
