Tieto dni sú prelomové, čo sa týka špinavostí vo svete. Ešte minulého roku, keď toľko ľudí bolo v depresiách, ja som mala šťastný rok, lebo mne nevadí, že je x vecí, kde nechodím, pozatváraných. A pandémia vyzerala na dočasnú vec. Aj keď ja ju chápem ako schválne vyvolanú a bojovú látku, takéto svinstvá ale lokálne sa diali vždy.
No to, čo sa deje teraz, je koniec starého sveta. Teraz už nepochybujem o tom, že ako ľudí donútili testovať sa, tak ich donútia aj očkovať sa. Dnes mi na to moje dve veselé kolegyne povedali – To by nemohli. Ale keď som jednej povedala – A takto len na jeseň by si verila, že testovanie bude povinné? Máš pravdu, povedala mi.
Ale ešte nikdy nebola politika tak otvorene nelogická a hlúpa, ako je teraz, že rozmýšľala som, že poškodený mozog a myslenie už vážne má veľa ľudí. Zrazu sme sa z inteligentnej spoločnosti ocitli ako v nejakej celkom primitívnej Európe. Ľudia sa masovo zbláznili, stačí čítať české stránky, Zeman by mohol Matovičovi závidieť pokoj od davu. Toto už nie je dočasná záležitosť a cítim veľké obavy o budúcnosť, oproti ktorej bola totalita v socializme ešte ružový sad.
V škole omylom dve deti zobrali domov písomky so slovnými úlohami. Mohli mať jednotky a ja som povedala, že už nedostanú, lebo písomka sa nenosí z domu a učiteľ by takým žiakom mal dať päťku. Nezvyknem im hovoriť, čo by učiteľ mal, lebo ešte pre normálne deti v škole sú to podľa mňa neľudskosti. A teraz vysvetlite deťom, že sa im neverí, že to nepísali doma. O chvíľu som pozrela na svoju najukážkovejšiu žiačku, ktorej sa nevyrovná ani anjel z neba a videla som, že sa jej chce plakať, že také niečo strašné by učiteľ mal – dať päťku aj jej. A potom som rozprávala ako človek a už nie ako učiteľ, čo by učiteľ mal, lebo evidentne škola nepočíta so žiakmi anjelmi, ktorých sa to hlboko dotkne. Tak tie slzy zostali v červených očiach, jemne prikryté doskou na zošity ako vejárom.
Ty si taká hlúpa, hovorila som si, keď si povedala, že takým žiakom by mali dať päťku. Veď ja som sa jej dotkla, že by to mohla písať alebo opravovať aj doma. Tak jej by ste mohli veriť a nie nášmu Korčokovi alebo SIS. Už nikdy nepoviem, že platia nejaké také pravidlá. Musím rozoznávať, že sa ešte žiakmi nestali, ktorí by mohli aj podvádzať, to len dospelí.
Potom sme čítali článok, kde si teta na vozíčku zatvorila oči a mohla byť kdekoľvek. Aby si to vedeli predstaviť, ako ja viem byť kdekoľvek a ako sa to dá, povedala som im zatvorte oči a začala opisovať. Sme pri okienku a v tom okienku predávajú lístky. Čo je tam, cirkus? Vidíte to okienko? Videli ho. Ale veď to je kúpalisko… opisovala som všetky bazény od najmenšieho, kde je šmýkalka pre mnohých naraz aj s tečúcou vodou, hubu z ktorej strieka voda, aké sú tam šmýkalky. Keď som občas otvorila oči, stále ich mali zatvorené a predstavovali si to. A na konci som povedala – A tam v lete idem.
To fakt? – pýtali sa ma, hoci také poznajú, ale toto si teraz vedeli veľmi dobre predstaviť.
A také miesto naozaj existuje? – spýtal sa ďalší. Asi, keď sme si ho len predstavovali, tak je vymyslené. Potom som ich dnes naučila skákať gumu. Myslela som, že som to už zabudla a pamätám sa len na obyčajnú, úzku, širokú a pyramídu, ale vybavili sa mi aj ďalšie a hlavne, ako sme si merali gumu, či je správne pod zadkom. Tú suverenitu malých detí, akú dnes už nemajú ani vedci.
Tiež sme riešili, prečo bol jeden zabarikádovaný na WC inými dverami a tak sa zľakol, že kopal do dvier nohami. To bola pre zúčastnených celkom určite udalosť takého významu ako Vrbětice. Myslela som si, že spadol záchod, keď to leteli oznámiť. Preto môžem každý deň porovnávať s dospelým svetom.
Na ceste domov som si predstavovala, že ako by som videla svet, keby som bola ateista. Taká predstava, keby ste už nikoho mŕtveho nestretli a s nikým nemali spojenie, že čo po vás zostane. Myslím, že mňa by potom vôbec nezaujímalo, že čo po mne zostane. Možno preto toľkí na to potom kašlú.
Keď som ja bola osamelá matka s tromi deťmi, tak školstvo vymyslelo, že sa učiteľom skončia zmluvy v júni a obnovia ich až v septembri, aby ušetrili na dvoch mesiacoch. To pre nás znamenalo, že sme zostali bez akéhokoľvek príjmu a okrem troch detí som sa starala aj o mamu, ktorá nemala dôchodok, pretože jej naň uvalili exekúciu za nezaplatenú daň z predaja domu. Mysleli sme si, že nemusíme zaplatiť daň, keď nás pri predaji domu okradli. Ale to štát nezaujímalo, musíte zaplatiť daň aj z toho, čo vám ukradli a môžete sa súdiť. Tak sme sa súdili a toho sa už mama ani nedožila, kedy sme to o desať rokov vysúdili. Ale pozor, len na papieri!
Predstavte si, že sa súdite, lebo vás okradli, nemáte dôchodok, lebo na ten je exekúcia za daň z ukradnutého (1/3 z biedneho dôchodku, sama by neprežila) a jediný živiteľ v rodine – ja, nemá prácu dva mesiace, lebo školstvo na učiteľoch šetrí dva mesiace v roku.
Mysleli by ste si, že veď sa taká osamelá matka s tromi deťmi môže obrátiť na sociálku a sociálka jej pomôže nejakým príspevkom. A také prakticky neexistovalo a tiež len na papieri, že akože taká nejaká pomoc existuje, ale prakticky neexistovala!
Okamžite v prvý deň som šla na sociálku, lebo už som tušila, že keď nefungujú súdy, ani polícia, ani sociálky už predtým nefungovali, bude to taký byrokratizmus, že musím to začať vybavovať okamžite, aby sme mali z čoho žiť. A rovno prvý deň mi na tej sociálke nadiktovali desať vecí, čo musím doniesť, vybaviť, doložiť, aby sme mohli dostať nejaký príspevok na tie dva mesiace do septembra, kedy sa budem môcť v školstve zamestnať znova. Všetkých 10 vecí, čo mám vybaviť, som si spísala a začala okamžite už v ten deň vybavovať. Ale byrokraticky sa to nedalo stihnúť, lebo na mnohých miestach mali dovolenky ako v júli a pokým som to všetko pozháňala, tak mi povedali, že som to odovzdala neskoro a preto za júl už žiadnu pomoc nedostaneme! Darmo som vysvetľovala, že som to vybavovala okamžite a nie ja som to brzdila, ale tie úrady, nestihli ste, tak za júl žiadnu pomoc nedostanete! Nikoho v tomto štáte nezaujímalo, že osamelá matka s tromi deťmi pre byrokratické úrady jeden mesiac nemá celkom nič, ani výplatu, ani sociálnu pomoc. Dostali sme pomoc len za jeden mesiac, to si zas ďalší mesiac ušetrila peniaze sociálka!
A určite by ste si mysleli, že sa z tej sociálnej pomoci dalo aspoň núdzovo prežiť. Ale kdeže! Udelili nám takú sociálnu pomoc, že som z toho mohla zaplatiť len nájom a na stravu už nezostalo celkom nič! Bolo mi jasné, že takto by sme neprežili ani dva mesiace! Taká sociálna pomoc vtedy bola. Musela som si bezpodmienečne nájsť prácu, aby sme prežili.
Rok predtým som pri toľkých stresoch o prežitie ochorela a skončila s abscesom zuba v nemocnici po operácii. Nemala som ani na zubára, preto som dostala absces zuba. Tiež som vtedy zháňala prácu po presťahovaní a miesto toho som sa ocitla v nemocnici. Bola som tam už tri týždne a mala hadičku von z krku, mohla som sa ale prechádzať po parku. A keďže ma nechceli z nemocnice pustiť, tak som si v parku vyhliadla jedného mladého lekára, že či náhodou nepozná prednostu toho oddelenia, aby sa za mňa prihovoril aby ma pustili z nemocnice, lebo je pre mňa životne dôležité si nájsť prácu a nie byť v nemocnici. Povedal, že prednostu pozná, vypočul si moje problémy, prečo nemôžem byť v nemocnici a musím zháňať prácu a že uvidí, čo sa dá robiť.
Na druhý deň prišiel na vizitu ten mladý lekár a vysvitlo, že on je ten prednosta! Tak to je taký veselý zážitok z tých dní, že keď som hľadala nejakého lekára, čo by sa za mňa prihovoril u prednostu aby ma pustili, vyhliadla som si práve prednostu. Primár toho oddelenia bol oveľa starší, asi som si myslela, že majú funkcie podľa veku.
A tak, keď už vedel, aké problémy mám, tak ma z nemocnice pustil. Do týždňa som si našla prácu lebo o dva týždne začínal školský rok. Ale bohužiaľ pre mňa pracovný len do júna. A keď už bolo lepšie a prežili sme aj ďalšie leto, tak zas mame amputovali celú nohu a zas sme bojovali o prežitie. Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Kto má problém, kedy mu otvoria reštauráciu len ako zákazníkovi, ani nevie, čo je život. S reštauráciami som sa rozlúčila už pred mnohými rokmi. A deti aj seba som obliekala z čínskych obchodov. Ani na tie čínske obchody som nemala. Dnes už to nie je pravda, ale keď som ešte mala malé deti, tak som chodila v deravých čižmách. Každý deň, keď pršalo, bolo to pre mňa hrozné alebo keď sa topil sneh. Vtedy som mala zakaždým mokré a zmrznuté nohy. Dnes považujem za luxus, keď si vykračujem v topánkach a vôbec ich nemám premočené, či je jeseň alebo zima! Za úžasnú vec považujem, že som sa v roku 2015 dostala do Bulharska, hoci len autobusom, ale už sa dalo dostať za 200 eur. To bol mimoriadne šťastný rok, že som mohla ísť s dcérou na dovolenku.
Nakoniec budeme veľmi šťastní, keď sa dostaneme len do Česka a nielen raz za rok! Bude to udalosť, ako keď vás zo socializmu pustili do Juhošky.
A keď dnes niekoho ľutujem, že to má ťažké, tak rozhodne nie ľudí, čo sa bežne sťažujú, keď majú čo jesť a nemajú deravé čižmy.
Za tých, čo majú ťažký život, považujem len ľudí, čo ho majú ťažký celé roky a nie nejaké krátke obdobie ako napríklad rok. Čiže rodičov, čo majú postihnuté deti a musia sa o ne v biede starať celé roky alebo ľudí, čo sa celé roky starajú o svojich nevládnych rodičov. To je ťažké a keď to trvá celé roky a nielen jeden rok ako od začiatku pandémie.
======================
Dnes spomínal Chmelár Magellana. A toto znamená pre mňa, raz keď mi bolo v roku 2006 smutno:
„Počúvam Radúzu Ať není mi líto a píšem o Magellanovi. Nečítala som ho už roky, len jedenkrát. Bolo to v roku 1996, kedy sa mi zmenil život, celkom otočil smer a súvisí to s Magellanom, lebo ako viete osudy sa opakujú. V živote sme aj Alžbetou II. v jej smutnej diplomacii, bláznom Rousseauom, máme chladné výšiny voltairovské a smútok mnohých básnikov.
Prečo práve Magellan?
Lebo je to muž. Ten viditeľne odmeral kilometre a žena sama v sebe a preto ju tam nedám, lebo ani vy ju často a tie kilometre nevidíte.“
Ale dnes mám skôr takú náladu:
„Až zvítězím i nad obrem,
.