Mala som kolegu učiteľa, ktorý učil a nemal vysokú školu. Ako kolegyňa viem, aký to bol učiteľ. Podobný ako David Králik, akurát to o ňom nikto nevedel, lebo nepísal o tom. Ale ja viem, že to bol veľmi tvorivý učiteľ a v časoch týchto falošných diplomoviek, keď ešte nebolo toľko tvorivých učiteľov. On už vtedy taký bol a u žiakov veľmi obľúbený. A tak si robil VŠ učiteľstvo 1-4.ročníka diaľkovo.
Keď ho škola nechcela púšťať na skúšky, lebo nie každému to rovnako umožňujú, viete, ako to vymyslel, aby sa na tie skúšky dostal? Chodieval darovať krv a odtiaľ na skúšky. Tak ho museli pustiť z práce. No, nemohol v práci chýbať ako v parlamente.
Napriek tomu v treťom ročníku skončil na hudobnej výchove. Nie na klavíri, nie na speve, ale na teórii. Nepretransformoval stupnice a skončil. Súčasťou len zápočtu bolo splniť päť úkonov. Prvým bola písomka, stupnice, druhým bolo sluchovo identifikovať rôzne skladby a opery, tretím bolo sluchovo identifikovať rôzne hudobné nástroje v orchestri, posledné dve si už nepamätám, ale bolo to päť podmienok, čo všetko ste museli absolvovať len na zápočet. A tuto niekde v treťom ročníku skončil.
Keď ho potom zrazilo auto a zomrel (opitý vodič zrazil cyklistu), škola už deň voľna dala, na pohreb. Myslela som si, teraz, keď je mŕtvy a už to nepotrebuje. Keď žil, musel ísť darovať krv, aby dostal voľno. Keď zomrel, už sme voľno mohli dostať všetci.
Nikdy sa nestal kvalifikovaným učiteľom, hoci bol ukážkový učiteľ. Nesplnil byrokratické požiadavky vysokej školy. Bol to obyčajný čestný človek a preto nedosiahol také vzdelanie, aké majú podvodníci vo vláde. No, nemal kamarátov mafiánov. Nevedel, že keby bol politikom, so školou by problém nemal.
Do politiky sa hrnú bezcharakterní ľudia a asi preto, lebo práve takí bezcharakterní sa nechajú podplácať, podplácajú iných vo vidine toho, čo si v nej môžu nakradnúť.
Moju mamu mali operovať na srdce. A mala ísť na operáciu práve tam, kde bola v tom čase veľmi vysoká úmrtnosť pri operáciách srdca. Už neviem, kto mi poradil, aby som zaplatila úplatok, aby sa dostala na lepšie pracovisko, kde majú menšiu úmrtnosť a k odborníkovi na také operácie. Ja osobne som sa s tým odborníkom nedohodla na úplatku. A potom som v televízii videla, ako kandidoval na prezidenta a tvrdil, že nikdy nebral úplatky.
Keď som v živote nemala na úplatok, lebo sme boli v tom čase veľmi chudobní a ledva mali na stravu, tak mojej mame amputovali celú nohu od stehna bez toho, aby nám to dali vedieť. Asi tak, ako keby bola bezdomomovec a nemá žiadnu rodinu, ktorej by to dali vedieť.
Kto z vás by to chcel zažiť, že by k vám pri takej veci nikoho z rodiny nezavolali?
No, nemali sme na úplatok, to sa potom inak starajú.
A preto sú dnes tí politici tam, kde sú. Vedeli, koho podplatiť pri škole, kam ísť, koho hľadať, komu to vrátiť. Vedeli, kde sa môžu priživiť.
A nie sú to len hocijakí podvodníci, ale tí najlepší v podvodoch a priživovaní a presne preto to dotiahli až tak ďaleko, až do parlamentu a do vlády.
Dnes a vždy je tam plejáda ľudí – príbuzných, kamarátov, doporučených. O vhodných podvodníkov je ešte bitka. Musia to byť tí najlepší a najschopnejší, čo v tom vždy vedeli chodiť a vďaka tomu to ďaleko dotiahli.
Vláda, to sú vždy najschopnejší podvodníci. A keby neboli dosť schopní pre budúce plánované podvody, tak ich vymenia iní podvodníci za ešte lepších podvodníkov, čo vedia ešte lepšie klamať a ešte lepšie plniť budúce podvody.
Takto vychovávame spoločnosť. Keď to chceš v živote ďaleko dotiahnuť, musíš mať hrošiu kožu, drzosť a byť ochotný podvádzať. Potom ťa čaká sľubná kariéra a potom ti iní podvodníci dajú šancu a podporia ťa. Celá spoločnosť je zameraná súťaživo práve na toto. Už na základnej škole zbytočne budete posielať detské práce do súťaží. Veľmi často ohodnotia ako výhercov deti, ktoré dopredu boli dohodnuté. Čo si potom môžete myslieť o tých ďalších a vyšších súťažiach?
Poviem nejaké príklady, len čo som sama zažila. Pripravila som celú triedu do súťaže divadiel. Súťažili sme s umeleckými školami, kde mali menej, starších a talentovaných výberových žiakov. O čo ľahšie sa asi robí s pár deťmi, ktoré prešli talentovkami na herectvo, cvičia ich tie divadelné predstavenia celé mesiace a nič iné!
Ale ja som do divadelného predstavenia zapojila celú triedu a to obyčajnú triedu. Ja som nemala výber a najprv som tie deti musela sama pre divadlo získať.
Tie ich boli nacvičené ako opice – texty od slova do slova. Ja som to moje učila nie od slova do slova, ale povedz to vlastnými slovami! Nie je toto ťažšie, keď zakaždým hrali to predstavenie inak, ako to práve povedali vtedy? Nie je také divadlo o to viac hrou a tvorivejšie?
A tie ich deti mali celé mesiace určené role. U mňa sa deti vo všetkých rolách striedali, lebo si hravo chceli vyskúšať aj iné role. Takže každý, kto chcel, hral na mnohých predstaveniach aj hlavnú rolu, dokonca chlapci pre zábavu hrali aj ženské, dobrí zlých a naopak.
Jeden rodič sa ma pýtal: – Nie je to zvláštne, že práve najväčší huncúti vždy chcú hrať kladné postavy a vzorne poslušní chcú hrať záporné postavy? –
Hovorím mu, to je zákonistosť. Každý si chce vyskúšať tú opačnú rolu. Najdivší hrdinov, ktorých oslavujú a najvzornejší si chcú užiť, ako sú zlí. Ja som im to neurčila, vždy si vyberajú sami, čo chcú hrať.
Za celý školský rok, a to sme stíhali popri vyučovaní, sa tak naučili všetky role, že keď sme boli v nejakej triede hrať a chýbalo nám aj šesť žiakov kvôli chorobe, ani sama som nevedela, kto, ktorú rolu zahrá. Šli sme na to a nemali sme ani určených hercov, vedeli len, čo majú odohrať – dej.
Keď mal prísť na scénu niekto a nevedeli sme, kto to bude, priskočil prvý, čo bol najbližšie a odohral to. Nevedeli to ani chvíľu predtým, kto to bude.
Na súťaži, na divadelných doskách, bola nielen porota z dospelých ale boli tam stredoškoláci ako porota. A ako porota do neba vychválili tieto deti, čo nikdy na žiadnu umeleckú školu nechodili, nemali naučené texty a hrali vyše hodinu vlastnými slovami a fičala improvizácia ako zakaždým. Nie také deti potrebujeme ako hercov? Spontánne a hravé?
Ale darmo ich porota stredoškolákov vychválila. Dostali sme len čestné uznanie, lebo nechali vyhrať asi len päť žiakov z umeleckej školy, čo odrapkávali texty, ani omylom iné slovo a téma bola o migrantoch! A to boli o päť rokov staršie deti, ja som mala štvrtákov, nie deviatakov a nacvičených ako opice.
Viete, ako sa vyhovárali, že prečo moji nevyhrali, hoci boli takí spontánni a dobrí?
Vraj, ako by šli na vyššiu súťaž, keď ku historickým kostýmom, čo som im pozháňala ja, by mali športovú obuv? Nemohli ste im pozháňať aj obuv, čo by sa k tomu hodila?
Rozumiete, obyčajná učiteľka obyčajnej triede pozháňa pre všetkých kostýmy, celú scénu v pozadí, ale mala som ešte celej triede kúpiť aj inú obuv.
Akoby to bol problém, kúpiť im do ďalšej súťaže aj inú obuv. Veď by rodičia na to dali, keby vedeli, že postupujú.
Nebol výkon ten, že som do predstavenia zapojila komplet celú triedu všetkých štvrtákov a každý hral a každý vedel hrať čokoľvek z toho a bez textov?
To bola moja posledná súťaž. Nebudem chodiť robiť krovie dopredu určeným výhercom. Mňa to stálo oveľa viac námahy, než nejakú učiteľku z umeleckej školy, čo ich má len osem a má na predstavenie celé mesiace a nič iné neučí.
Asi takto končíme mnohí a vo všeličom tvorivom. Ešte raz som tam bola na súťaži a to sa ma deti pýtali: – Prečo vyhral ten chlapec, čo nevedel text a zle to hovoril? –
No, nemohla som im povedať, že preto, že bol Róm.
Na divadelnú súťaž by som už šla len s Rómami a s témou migranti alebo rasizmus. Ako liberál by som s tým nemala problém, ale ľudsky mám, že o tom nerozhoduje kvalita výkonov u detí. Nerozhoduje už na základných školách. Ak si ich chcem spravodlivo ohodnotiť, musím sama. Hráme divadlo, ale už len pre seba a pre žiakov z našej školy.
.