Vždy som chcela mať tri deti. Nie neurčitý počet ako smetí, ale tri aby som sa im mohla aj venovať. A vzorom mi boli moje dve tety, ktoré tretie dieťa mali s väčším časovým odstupom, už v zrelom veku, keď si aj po tretíkrát to najkrajšie obdobie ženy užili a mohli sa mu naplno venovať.
Takže som vždy predpokladala, že niekedy okolo 35ky. Moja mama zas túžila po vnučke, ako predtým snívala o dcére. Mňa sa ju nikdy nepodarilo získať pre štrikovanie, paličkovanie, vyšívanie a tak aj to túžila niekomu odovzdať. A potom vždy žila medzi dievčatami, už ako malá a z mojich deti bola prekvapená, akí sú chlapci v detstve, to nevidela. Hoci každý z mojich chlapcov bol iný, aj tak mala predstavu, že hádam len dievčatá sú naozaj jemné a citlivé ako písala Timrava, naša najobľúbenejšia spisovateľka, že „Dievča je naveky ku materi.“ A možno mne dcéru priala, aby som raz nebola sama.
.
Pamätám sa na tú chvíľu, keď som sa rozhodla svoju dcéru o niekoľko rokov skôr mať. Bola som práve v treťom ročníku na vysokej škole, ktorú som študovala diaľkovo kvôli rodine, mala som ešte dve malé deti.
Ale bola som na lavičke v nemocnici, na tmavej chodbe osvietenej len chabým žltým svetlom a mala predstavu, že aj keď mama bude žiť, tak možno už len dva roky.
Ona ležala na izbe, už nie na intenzívke a ja som asi čakala, kedy budem môcť vojsť. A na tej lavičke som sa aj rozhodla, že urobím všetko pre to, aby som jej tento sen stihla splniť, aj keby ju mala len uvidieť a už neuvidieť nič viac. Operácia mala byť v lete, bola v júli a nebolo isté, či ju prežije. Ale keď chcete niekomu niečo splniť, tak sa nepýtate, či sa to oplatí! A veď som to len posunula o niekoľko rokov skôr!
Povedala som to len mužovi, jej nie, ešte by som ju rozrušila a nemuselo by sa mi to podariť splniť.
Na prvý krát to vyšlo, ešte pred operáciou som vedela, že som tehotná a nepovedala som to nikomu. Predstavovala som si, ako to bude prvá vec, čo jej poviem, keď tú operáciu prežije. Nechcela som, aby to vedela, ako by človek mohol vedieť, že zomrel a čo neuvidel.
Cestovala som s ňou na operáciu vlakom až do Bratislavy aj s deťmi, kde som po celý čas mala s ňou zostať. Môj muž potreboval robiť. A nikto netušil, že cestujeme štyria. Vedela som to len ja a moja dcéra! Babička vtedy netušila, že je jej vnučka s nami.
Ale ťažké to bolo práve preto. Nemocnica bola tak nevhodne od miesta, kde som bývala, že inak som sa tam nevedela dostať, iba pešo. A tak som menšieho nosievala každý deň na rukách, pretože nevládal chodiť. Kočík som tam nemala, nepredpokladala som to, takú dlhú cestu.
Každé ráno sme chodili na trh, kde som mame kúpila čerstvé ovocie a potom to rýchlo ešte mačkala v tom na chvíľu prenajatom byte. Nesplachoval tam ani záchod, tak som aj kýble s vodou nosila na zalievanie. A každý deň som nevedela, či to nie sú posledné dni, čo ju vidím.
Rozprávali sme sa kľudne, v živote nikdy až s takým zmierujúcim pokojom, ukázala mi, ktorú knihu si mám prečítať určite, keby zomrela. Je to kniha „Skryte súvislosti“. Bola zmierená.
Ešte v to ráno, keď už už mala ísť na operáciu, ešte som jej dala odkázať, že starší vyhral autodráhu v akejsi súťaži, aby si predstavila jeho radosť. A práve posledný deň pred operáciou som ju nemohla už ísť navštíviť, lebo som začala veľmi silno krvácať a tak sa to dozvedel môj manžel a sesternica a vymyslela si pre ňu, že nemôžem už pred operáciou prísť, pretože som niečo chytila a mohla by som ju nakaziť a oslabiť. A hoci som potom ležala celé tehotenstvo zašívaná a aj s pesarom a chodila len do školy na skúšky, deň po jej operácii som sa postavila a šla do nemocnice, hoci som riskovala väčšie krvácanie. Okolo nej boli samé hadičky, bola po operácii troch bypasov, aj v nose mala hadičky. Zas mala oči modré, ako jej vždy zmodreli v najťažších chvíľach ako anjelovi.
Nevedela som, či mi rozumie. Ale povedala mi vtedy:
– Do veľkého kláta si zaťala. –
A aj tak mala o mňa strach, aj keď možno budem mať aj dcéru.
.
Prežili sme spolu ešte desať rokov. Aj to, že prišla o ľadvinu a jednu celú nohu, že celá bola pozošívaná, že by som neverila, že i takto pozošívaný človek ešte môže žiť. Ako keby prešla bojiskom.
Ale stihla svoju vnučku naučiť skoro všetko, čo chcela. Ešte jeden vzor dvojitého štrikovania, veľmi dôležitý, ktorý vymyslela ona, ju nestihla. Len mesiac chýbal, aby sa dožila jej 10 narodenín. Moja dcéra rada počúva, akým bola vytúženým snom.
Aj ja som bola, v reťazi mám a dcér. V detstve som si myslela, že si ma uštrikovala.
.
.