Založ si blog

Aká je dnešná škola

Aj keď si veľa ľudí myslí, že dnes je školstvo horšie, než voľakedy, deti sa v dnešnom školstve majú neporovnateľne lepšie. Je to tak preto, lebo dnes už neplatí, že centrom v škole je akýsi direktívny učiteľ pred ktorým sa všetky deti trasú, ale žiak.

Nemôžem vám opísať, ako to funguje na druhom stupni ZŠ, keďže na druhom neučím, ale môžem svedčiť o tom, akí sú učitelia na prvom stupni ZŠ, keďže ich prácu som mohla pozorovať celé roky, takže píšem výlučne len o prvom stupni ZŠ.

Sústavne budem porovnávať minulosť s prítomnosťou, aby ste si tie dnešné rozdiely vedeli predstaviť.

1. Príchod do školy

Ja som ešte zažila, aj ako dieťa, neskutočné stresy, že prídem do školy neskoro a nájdem zamknutú bránu. Dodnes si tie ťažké chvíle pamätám, keď som ako celkom maličká musela zostať stáť pred bránou školy, pretože som hoci aj len 5 minút meškala. Stála som s úzkosťou pred bránou školy s predstavou, čo všetko za to zažijem od učiteľky.

Dnes ráno v škole vyzerá celkom inak. Nie je žiadnou zvláštnosťou, keď na chodbe školy stretnete mamičku s kočíkom. Je september a rodičia vedia, že škola má pochopenie pre pomoc rodičov svojim prváčikom. Naopak, stávajú sa také situácie, že mamička s kočíkom zatarasila žiakom jedinú cestičku k šatňovým skrinkám a keď ju na to jedna učiteľka upozornila, odpoveďou jej bolo nevrlé: „A ako sa tam mám s kočíkom dostať?“ Dnes takto samozrejme rodičia predpokladajú, že sa po celej škole môžu aj s kočíkmi pohybovať a to keď už začínajú aj vyučovacie hodiny. Prvácke triedy sú v septembri plné rodičov a po celý rok majú možnosť dať si ráno zavolať ktoréhokoľvek učiteľa. Ani ja som toto ako matka nezažila, ešte by ma vyhnali zo školy, že tam nemám čo robiť a keď sa chcem s niektorou učiteľkou rozprávať, mám si to s ňou dohodnúť dopredu a určite nie ráno. No ja to denne vidím ako bežnú realitu, že každú chvíľu ráno si jednotliví rodičia pýtajú niektorých učiteľov, aby sa s nimi mohli o niečom porozprávať, čo nepočká.

To je aj mojou úlohou, keď mám ranný dozor ja, aby som aj do vzdialených kabinetov chodila po učiteľky, ktoré si práve pýtajú – „Máš mamičku! Máš tam babičku! Niektorý otecko chce s tebou hovoriť!

Najčastejšia otázka rodičov stojacich na chodbe je: „Je tu pani učiteľka….? Môžte mi zavolať….? Keď ešte nie je, čakajú na ňu alebo odovzdávame odkazy, pokyny, informácie o odchode žiakov, odovzdávame zabudnuté úbory alebo iné školské pomôcky. Také niečo som v socializme nikdy nevidela a ešte ani ja nezažila ako matka, aby škola mala takú rodinnú atmosféru a ústretovosť k rodičom, že sa rozprávajú s učiteľmi svojich malých detí aj dennodenne. Rovnako je to aj poobede, rodičia si vôbec ani nemusia ohlasovať stretnutia s učiteľmi. Preto v konzultačný deň, keď sú všetci učitelia v škole aj poobede kvôli rodičom, už tých rodičov vôbec nie je viac, keďže učiteľov môžu kontaktovať aj večer cez ich mobily. Denne takto pretelefonujú učitelia s rodičmi aj polhodinu, keďže sú takto k dispozícii celé dni aj cez víkendy. Má to obrovskú výhodu oproti minulosti v tom, že rodič chorého dieťaťa je takto v spojení s učiteľom celý čas choroby dieťaťa a každý deň môže vedieť aj individuálny plán, presne pre svoje dieťa – na čo sa majú zamerať a čo môžu celkom vypustiť, lebo to také dôležité nie je. Vďaka tomu nie je problém ani s mesačnou neprítomnosťou v škole, pokiaľ sa rodičia o to zaujímajú. Horšie sú prípady, keď sa nezaujímajú.

2. Škola hrou

Ja si nepamätám, že by sme sa v škole niekedy boli hrali. Práve preto sme milovali iskričkové schôdze, pretože to bol jediný čas, keď sa s nami hrali deviatačky iskričkové vedúce aj nejaké hry. Celé vyučovacie dni spočívali v tom, že sme museli sedieť s rukami za chrbtom a nevyrušovať, inak učiteľky chodili po triede a museli sme nastavovať ruky na švihanie pravítkom. Dnes keby sa taká učiteľka našla, tak už by sa v škole ona nenašla. A keby niektorá vyťahala chlapcov za uši alebo za vlasy, ako aj mňa vyťahali za vrkoče, tak to by mala na krku trestný oznam. Dnes musíme deti učiť, aby si nevykladali nohy na stôl a nebehali počas vyučovania po triede. Aby napríklad nepískali cez hodinu a netykali učiteľom. No mimo vyučovania je celkom milé, keď to ešte malé deti zabudnú a kričia na vás „Ahóój!“, lebo celkom zabudli, že ste učiteľ.

Do smrti nezabudnem, že aspoň na tom dejepise sme mali voľakedy učiteľku, kde sme sa učili v skupinách a súťažili. Inak už nikto zaujímavé hodiny nemal, len klasické sedenie v triedach a každý sám za seba, aby nedostal pravítkom.

Dnes neexistuje učiteľ, aby sa s deťmi aj nehral, keďže je to priamo plánom aj v učebniciach, aj v učebných plánoch a je niekoľko dní v roku, keď sa majú žiaci celé dni len hrať. Dnes je naopak problém, aby žiaci pochopili, že keď ich nejaká činnosť v škole nudí, tak ostatných nemusí a nemali by ich vyrušovať.

Dnes sa deti počas vyučovania často hrajú, nacvičujú divadlo alebo tancujú. Napríklad ja mám takú hru, ktorá sa dá hrať aj jednu hodinu, ale aj niekoľko dní v kuse. Je taká univerzálna, že súčasťou hry može byť opakovanie všetkých predmetov, ktoré sa dajú spracovať na otázky. Na tabuli máme obrovské more a výstavba lodí s námornou bitkou prebieha aj štyri dni cez všetky predmety. Na hodinách sa stavajú aj bunkre, ale to len ojedinele, čo býva spojené s divadlom alebo kolegyna mávala žiakov aj ležiacich na stoloch jeden deň v týždni, keď čítali. A napríklad ja som na každom čítaní v štvrtáckych triedach nacvičovala divadlo na všetky príbehy, čo sme čítali a to celý rok. Cieľom nebolo nacvičiť divadlo, lebo to by bolo umelé, ale celý rok sme sa hrali na hercov, ktorí dostávajú texty, ktoré majú zahrať. S najlepším príbehom sme sa zúčastnili súťaže divadiel a predvádzali ho rodičom zakaždým v inej zostave hercov, aby sa každý mohol rodičom predviesť v ktorej role chcel.

3. Drsná škola

Drsná škola začína tam, kde niečo, čo od vás chcú, neviete. Môže to byť matematika ale môže to byť aj telesná výchova.

Za čias socializmu deti s poruchami v učení trpeli, lebo keď mali objektívne prekážky, za ktoré nemohli, žiadni učitelia im to nezohľadňovali. Také deti drvili len päťkami alebo dokonca aj výsmechom. Dnes by sa už niečo také nemohlo stať, pretože každé dieťa s diagnostikovanými poruchami v učení má úľavy. Napríklad dieťaťu s poruchami v čítaní môžu v správe odporučiť, aby nečítalo pred celou triedou. No to už ja považujem za zbytočné, pretože dnes je úlohou učiteľa, aby vytvoril v triede také pochopenie pre odlišnosti žiakov, aby to deti vnímali ako celkom samozrejmé, že niekomu sa lepšie darí na telesnej a už má problémy s čítaním a druhému sa zas tak nedarí na telesnej a žiadny problém s matematikou nemá. Ešte som nevidela dieťa, čo by aspoň v niečom nebolo lepšie od iných. Dokonca žiak, čo mal hádam všetky možne poruchy v učení, bol celou triedou obdivovaný za najlepšie herecké výkony. Nakoniec nadobudol takú sebadôveru, že celkom zabudol, že nejaké problémy má aj on a posmieval sa deťom, keď sa im niečo nedarilo, s čím on nemal problém. Museli sme mu aj pripomenúť, že aj on mal s niečím problém a nie každý musí byť tak skvelý v tom, čo vie on.

Dnes deti nevidíte plakať nad päťkami, dnes nájdete oveľa viac detí, ktoré plačú nad dvojkami. Minulého roku kolegyni plakal prvák a odmietal vyjsť z miestnosti, keď bude mať dvojku. Vynášala ho na rukách a on sa chytil zárubne, že s dvojkou neodíde.

4. Čo sa mi v dnešnom školstve nepáči

O tomto sa nechcem veľmi rozpisovať, pretože som neučila na druhom stupni ZŠ a preto nemôžem objektívne posúdiť ich prácu. Ale nepáči sa mi, že pokiaľ učitelia prvého stupňa majú vzťah k žiakom akokeby to boli ich deti, na druhom stupni platí skôr – Vieš, nevieš, dovidenia!

Nevidím, že by mali k žiakom tak citlivý prístup, ako nielen musíme mať ale aj máme na prvom stupni. My o deťoch vieme všetko, lebo sme s nimi celé dni a keď prídu na druhý stupeň ZŠ, keď by zvlášť potrebovali citlivý prístup k riešeniu problémov v kolektíve, tak už na ne nemajú čas. Žiak nie je stroj na vieš-nevieš akokeby bol vysokoškolák a všetkým chýba pedagóg, ktorý by mal na nich viac času, než len nejaké tri-štyri hodiny týždenne, kedy má vo svojej vlastnej triede hodiny. To sa potom odrazí na neriešených problémoch, ktoré ovplyvňujú výsledky na všetkých hodinách a stratu záujmu o školu vôbec.

Minulého roku som mala štvrtákov. V piatok som si z nich vystrelila, že som prišla tesne pred hodinou k nim do triedy ako vždy. Zostali presvedčení, že budú mať hodinu so mnou a že tam budem zastupovať. Ale potom sa zasmiali, že to bol len vtip. No keď som odchádzala, dvaja mali slzy v očiach. Myslím si, že za to, že už mi rozprávali, že písali mnoho strán. Ja som im nediktovala celé hodiny, ako to poznám aj od mojej dcéry, že najprv učiteľ celú hodinu skúšal to, čo ich ani neučil, ale učili sa sami doma a preberanie učiva bolo len samé písanie. Takto škola vôbec nemá vyzerať.

Myslím si, že mal slzy v očiach preto, lebo si zvyká na odťažitý prístup učiteľa, keď len píše a píše a zaujímavé rozprávanie o učive nikde. Je mi ich ľúto, keď mi toto hovoria.

Prišla som k nemu a hovorím mu: „Nemáš sa čoho báť. Nemusíš vždy byť vynikajúci. V pohode, keď sa ti niečo nepodarí. Spomeň si na horolezcov, že koľko sa im nepodarí, nemusí všetko vyjsť. Pozri na Táničku, ako ona dobre zvláda, keď sa jej niečo nedarí.“ A pozreli sme všetci na Táničku. A tá mi hovorí tiež so slzami v očiach: „Ale včera som plakala aj ja.“

Chápem, školstvo chce mať pásové výrobky. A tieto moje deti to prežijú ako tisíce iných. Ale tu niekde nastáva strata záujmu o učenie, lebo práve tu sa menia na len pásové výrobky, lebo učitelia na druhom stupni už nemajú čas. Chápem, že nemajú! Ja prvá som svedkom, prečo všetko nemajú. A prečo ich teda zaťažujú, aby nemali?

Keď chcete zmeniť školstvo, musíme v prvom rade odbremeniť učiteľov na druhom stupni – menej hodín, viac triednických, odstrániť byrokraciu, nielen hru na to, že sa odstránila, a dať im skutočnú pomoc pri riešení žiakov, ktorí narúšajú vyučovanie a dovolia si čokoľvek, pretože sú si istí, že škola ich nemôže vylúčiť.

Ako si predstavujem telesnú výchovu.

Aby hodina bola taká, že práve žiak, ktorý má problém na telesnej výchove, sa na ňu teší. To nie je problém, zaujať na telesnej výchove pohybovo šikovných žiakov, ale dosiahnuť, že žiak, ktorý by sa ešte v socializme triasol pred telesnou výchovou – čo zas nebude vedieť, sa na túto hodinu teší. Až to je umenie učiteľa. No táto spoločnosť si viac váži, keď máme žiakov na súťaže. To je chyba dnešného školstva, že nám viac záleží na reprezentácii, než na každom jednom dieťati, akú má potom sebadôveru, čo ho utvára na celý život.

Ako si predstavujem čítanie.

Predstavujem si ho ako prepojenie čítania s citovou výchovou, lebo presne tu je čas rozvíjať citový život detí s príbehmi v knihách a o iných deťoch. Taktiež si myslím, že divadlo by sa malo hrať v každej triede, lebo spontánnosti v ústnom prejave sa deti nikde inde lepšie nenaučia, ako keď je bežnou súčasťou hodín.

Ako si predstavujem prírodovedu alebo vlastivedu.

Nie je dôležité, aby dieťa memorovalo rôzne sústavy, ako sa od nich chce, ale aby ste v nich vzbudili veľkú zvedavosť o čokoľvek z učiva do hĺbky. Koho zaujme len jedno jediné zviera, už má predstavu, že rovnako zaujímavé môžu byť aj iné, keby sa o nich chcel dozvedieť viac. Ale pre naše školstvo je typická povrchnosť, ktorá ich k tomuto nevedie, lebo všetko len letecky, memorovať a na citový vzťah do hĺbky tu nie je čas. Výsledkom môže byť namemorovaný papagáj, ktorý neuverí, že mohlo by to byť aj zaujímavé.

Pri týchto troch predmetoch som zhrnula neduhy nášho školstva, ktorými je minimálny záujem o citový život dieťaťa, o dobré vzťahy v kolektíve, o sebadôveru dieťaťa a prevažný záujem o memorovaciu povrchnosť a len súťaže a najlepších žiakov.

Mnoho ľudí si myslí, že citový život dieťaťa sa týka len jeho rodiny a do školy sa prišlo len učiť. No spýtajte sa niektorého dospelého, ako ho baví a zaujíma práca v ktorej sa zle cíti, má zlé pracovné vzťahy a jeho život v tej práci je ako vyprahnutá citová púšť. Keby učitelia boli odkázaní len na učivo, tak vypestujeme z nich skôr kaktusy, než cítiacich ľudí. Vlastne všetko, čo považujem v školstve za najdôležitejšie, som si doň musela vymyslieť sama a ešte si na to kradnúť čas, ktorý mne školstvo krájalo byrokraciou. Všetci učitelia učia napriek školstvu a nie s pomocou školstva, natoľko v ňom na nič súvisiace s citovou výchovou nie je čas. Nenamýšľajte si, že etika alebo náboženstvo na to stačí.

Dobré vzťahy v kolektíve to nie je triednická hodina na povel, ale dennodenné riešenie komunikačných problémov, na ktorých stoja všetky predmety do jedného, inak sa dieťa vôbec nesústredí. Dospelí zabúdajú, že ani oni by tak nefungovali, ako to chcú v školstve od detí.

Sebadôveru nemajú ani dospelí, takže ako im asi záleží na sebadôvere u detí, keď nás vzájomne naučili skôr ničiť sa a sústavne si niečo vyčítať, v čom nie sme dosť dobrí?

Egoizmus a sebadôvera, to vôbec nie je to isté. Naopak, skôr dieťa, ktoré nemá sebadôveru, sa učí egoizmu a až do dospelosti. Egoizmus slúži na zakrytie nesebadôvery až do dospelosti, lebo človek so sebadôverou v svoj citový život, ktorý môže bez hanby prejaviť, je žičlivý aj voči iným. Nedovolíme iným to, čo nedovolíme ani sebe.

Za memorovanie nemôžu učitelia, ale to, čo musia direktívne stihnúť.

Súťaže a súťaže reprezentujú školy. Potom sa čudujeme, že celá spoločnosť je zameraná len súťaživo. Niečo ako, že viac by bola cesta, než cieľ, to v školstve rozhodne neplatí. V tomto zmysle je celé školstvo choré až do dnešných čias.

Školstvo by malo byť také, akú prácu by sme chceli sami. No v tomto už deti ako dospelých nechápeme, že najviac sa nám v práci páči, keď sa v nej vďaka kolegom dobre cítime a keď si nepripadáme bezvýznamní.

Ako je to so zlými výsledkami žiakov, o čom neviete a v čom vás klamú, to som už rozpísala v tomto článku.

 

.

Registrované partnerstvá

19.09.2018

Za seba sa vyjadrujem, že mne registrované partnerstvá homosexuálov nevadia a považujem ich za celkom normálne ako iné partnerstvá. Mne osobne nevadia ani manželstvá homosexuálov, pretože uznávam viac »

Falošná ľudskosť – hra o politické postoje

18.09.2018

Včera som čítala veľmi trefný článok na falošnú ľudskosť v Česku a preto tento článok venujem tomu, že slniečkári považujú za absurdné, keď im v diskusiách píšu - Zoberte si ich viac »

V Európe si môžte vybrať pohlavie, WC, ale nie, pokiaľ vás chce rodina vydať za pedofila

17.09.2018

Najprv som si myslela, ze tento článok venujem ako list homosexuálom, keďže doteraz som si o nich myslela, že by ich mohli zaujímať ľudské práva v Európe, keď ich vždy zaujímali aj v Amerike viac »

Mike Pompeo

Pompeo: USA chcú dokončiť denuklearizáciu KĽDR do januára 2021

19.09.2018 23:05

Denuklearizácia musí byť podľa amerického ministra zahraničia dokončená do do ukončenia mandátu prezidenta Donalda Trumpa.

búrka, strom, počasie, železnica,

Búrka Ali usmrtila dvoch ľudí - ženu v Írsku a mladíka v Severnom Írsku

19.09.2018 22:56

Britské ostrovy zasiahla búrka Ali už začiatkom týždňa a podľa predpovedí meteorológov majú vietor a dážď pretrvávať.

hurikán, florence, usa, záplavy

Trump v Severnej Karolíne prisľúbil pomoc po hurikáne Florence

19.09.2018 21:41

Počet obetí v dôsledku hurikánu na východnom pobreží Spojených štátov medzitým stúpol na minimálne 37.

APTOPIX Putin Merkel G20 Germany

Merkelová a Putin spolu telefonovali o vývoji v Sýrii a na Ukrajine

19.09.2018 20:17

Rozhovor vychádzajúci z iniciatívy nemeckej strany sa týkal aj konfliktu na východe Ukrajiny.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 275
Celková čítanosť: 563814x
Priemerná čítanosť článkov: 2050x

Autor blogu

Kategórie